Jozef Čahy

Motto :

Umenie zmýva z duše prach každodenného života.

Pablo Picasso

Umenie je prostriedok komunikácie a zjednotenia ľudstva

Lev Nikolajevič Tojstoj

Prvý výrok síce nesúvisí s témou, ale je to výrok ktorý presne vystihuje úlohu umenia a síce nič lepšie z nás nestrasie každodenné starosti a pri ničom nepookrejeme viac ako pri umení. Umenie nás dokáže vzniesť k nebesám.

Druhý výrok je zas chirurgicky presný. Komu nepadne sánka pri pohľade na Michelangelovu Madonu či koho duša sa nestáva lepšou pri počúvaní Mozartovej Malej nočnej hudby.

Kto z nás si donekonečna v duchu nespieva melódiu ktorá sa mu páči, alebo kto z ľudí mal chuť niekoho zabiť pri odchádzaní z koncertu či vystúpenia obľúbeného speváka? Nikto. Aspoň chvíľu.

A ako teda umenie zjednocuje ľudstvo?

V nás Slovákoch (aspoň v tých skôr narodených) je zakorenená hlboká nedôvera k Maďarom. Oprávnená nedôvera. Nedôvera ktorá môže veľmi rýchlo skĺznuť k nenávisti či agresie. Maďarčina je jeden nezrozumiteľný jazyk a Maďari predstavujú v  našich mysliach jeden domýšľavý nafúkaný národ ktorý pohŕda Slovákmi a ak sa náhodou jeho hlavný predstaviteľ vyjadrí o Slovensku ako o Felvídeku, tak sa asi každému z nás otvára nožík vo vrecku. Avšak mohla byť naša nedôvera, odpor či priamo nenávisť voči Maďarom byť akákoľvek veľká ak sme počuli pieseň od Omegy: Ďordiláni (Gyöngyhajú lány, odporúčam mladším si ju pustiť) v preklade : Dievča s perlovými vlasmi. Tak či sa nám to páčilo alebo nie, akákoľvek zášť voči južnému susedovi musela vyprchať pri zvukoch tejto skladby. No a nenáviď Maďara ak si popiskuješ túto melódiu ktorej textu vôbec nerozumieš.  Neviem či aj nejaký Maďar pocíti všeobímajúcu lásku  voči Slovákom pri počutí nejakej slovenskej pesničky ale údajne pieseň od Vaša Patejdla- Ak nie si moja bola populárna aj v Maďarsku.

A teda tu je úloha umenia. Pred Pietou stojí v nemom úžase rovnako Maďar, Žid, komunista, luterán socialista či nacionalista. Predpokladám, že nijaký Nemec by  nenapadol Žida ak by obaja stáli pred sto rokmi pred Pietou či boli na koncerte Brahmsa.

Takže úlohou umenia je spájať a úlohou spájať je aj nositeľov umenia. Hercov, spevákov, spisovateľov…

Pred pár dňami éterom zarezonoval výrok jedného zo slovenských hercov ktorý obhajoval svoje verejne vyjadrené politické názory slovami (parfrázujem): My umelci sme oveľa múdrejší ako obyčajní ľudia a preto je našou psou povinnosťou sa k spoločenskej situácii vyjadrovať.

Alebo známe výroky jednej obstarožnej slovenskej herečky ktorá sa na adresu Slovákov vyjadrovala ako o spodine či o Slovákoch ako o zbytočných ľuďoch.

Samozrejme, ona nemyslela „všetkých” Slovákov, ale len tých „pomýlených” rozumej tých ktorí nemajú rovnaké názory ako Ona, tá správna, a podobne aj vyššie spomínaný „herec” sa vyjadroval pohŕdavo iba na adresu tých „pomýlených”.

Nie, nemôžu umelci (ak sú to vôbec umelci) sa vyjadrovať z politickým otázkam našej krajiny jednoducho preto, lebo ich tvorba má vyššiu pridanú hodnotu. Ich tvorba nech už má akýkoľvek záber musí ľudí ktorí jej rozumejú spájať bez ohľadu na ich vieru, či politické myslenie. A teda aj oni sami ako nositelia kultúry musia ľudí spájať bez ohľadu na ich vieru, či politické názory . Predsa na ich divadeľné predstavenia či hudobné koncerty chodia ľudia bez rozdielu. Mladí, starí, smeráci, či progresívci.

Všetci sa zhodneme na tom, že by sa Cirkev nemala starať do politiky a akýkoľvek jej zásah do politiky vzbudí všeobecnú nevôľu hlavne však u ľudí, ktorí do kostola ani len nepáchnu- ich totiž o tom veľmi hlasno informujú médiá nie zrovna priateľsky naklonené Cirkvy. A práve tie médiá, či tí ľudia ktorí omdlievajú pri akejkoľvej zmienke o tom, že sa Cirkev vyjadruje k politickej situácii (pastierske listy pred voľbami nepriamo vyzývajúce aby „veriaci” volili KDHá) zároveň s bubnom oznamujú svetu, že  ten ktorý „umelec” vyjadril vyjadril „správny” názor. Rozumej politicko-spoločenký názor.

Nemalo by platiť staré známe: Švec, drž sa svojho kopyta?

Samozrejme aj tu platí: výnimka potvrdzuje pravidlo.

Ano, môžu sa aj umelci vyjadrovať k politickej, či spoločenskej situácii a síce: svojou tvorbou. Svojou tvorbou majú hlásať svoje posolstvá. Kto by nepoznal Diktátora od Charlie Chaplina, „Where Have All the Flowers Gone?“- Peter Seeger, či Imagine od Lennona? Kto nepozná Kryla? Kto nečítal : Remarque- na západe nič nové?, Hemingway – Zbohom zbraniam, Heller Hlava XXII, či Solženicyn-Súostrovie Gulag?

Len k tomu aby „umelci” sa mohli vyjadrovať umeleckým jazykom musia byť v prvom rade UMELCI, a to teda naši „umelci” rozhodne nie sú.

Rada „našim umelcom” na záver: Na politiku tu máme politické strany. A ak sa nejakému „umelcovi” či „ umelcom” niečo nepáči tak nech si založia politickú stranu s názvom napríklad : NSDAP– Najmúdrejšia Strana Dobromyseľných APolitikov. Názov myslím dostatočne vyjadruje schopnosť umelcov počúvať a akceptovať názory tých „druhých”, pomýlených