Jozef Čahy

motto:

Kedy bude na svete najväčší zmätok? Keď všetci mŕtvy ožijú a budú sa domáhať svojich majetkov

Naša „roduverná” progresívna opozícia v zúfalej snahe poraziť zlého Fica a a získať na Slovenskom juhu zopár hlasov otvorilo tému Benešových dekrétov.

Neviem čo vlastne sú tie Benešove dekréty a úprimne, ma trápia ako lanský sneh, ale jediné čo viem (a zjavne nie som sám) je to ( a unisono nám to tlačia do hlavy naše „slovenské“ verejnoprávne prostriedky), že to bola STRAŠNÁ skrivodlivoť a presadzovanie kolektívnej viny na určitú skupinu obyvateľstva nášho Slovenska. Konkrétne vraj Slovákov maďarskej národnosti ktorí do dnešného dňa nemôžu spávať a večer čo večer sa modlia k Bohu (samozrejme, že Boh je maďar) aby odstránil krivdy na bohom vyvolenom národe (nech sa dohodnú so Židmi ktorý národ je teda vyvolený).

Nuž akosi sa zabúda na skrivodlivosť ktorej boli vystavení Slováci na juhu Slovenska keď Hortyovské maďarsko začalo okupovať južné Slovensko a maďari začali snívať svoj Veľký maďarský sen.

O tejto skrivodlivosti sa akosi mlčí, naopak sa neustále nám Slovákom otĺka o hlavu čo všetko zlé sme my spôsobili maďarom a ako oni teraz už skoro sto rokov trpia.

Takže k tej skrivodlivosti z rodinného prostredia podľa rozprávania mojich starých rodičov a rodičov. Mňa to ešte zaujímalo a zaujíma, hoc mojim deťom či vnukom to je už štyri.

Prvý príbeh: Lučenec, časť Opatová.

Lučenec bolo za čias prvej republiky maďarsky hovoriacim mestom. Maďarsky hovoriacim myslím to, že na verejnosti, na uliciach, trhoch, dvoroch bola dohováracia reč maďarčina. Slováci maďarsky vedeli a nemali problém na ulici sa baviť maďarsky. Naopak to neplatilo. Žiaden maďar po slovensky nehovoril ani náhodou (v styku so Slovákom) Na úradoch sa vravelo po slovensky, úradníci boli totiž Česi a aj učitelia na školách boli Česi.

Tesne pred obsadením Lučenca vojskami Hortyovského maďarska prebehlo v Lučenci referendum (asi neoficiálne) že či chcú obyvatelia Lučenca patriť pod Hortyovské maďarsko, a bolo im sľúbené, že ak povedia kladne tak sa otvorí textilná fabrika (zavretá v posledných rokoch prvej ČSR.

Po pripadnutí Lučenca Hortyovskému maďarsku boli všetci štátny zamestnanci (úradníci, štátnej správy, učitelia škôl, zamestnanci štátnych podnikov…) prepustení z práce a vyhodení z bytov. (bývali v štátnych úradníckych, či zamestnaneckých bytoch) Slováci boli „len“ vyhodení z práce a z bytov, Česi sa museli pratať kade ľahšie ( zaujímavé, že toto sa vyčíta len Slovenskému štátu).

A konkrétne moji starí rodičia keďže starý otec- štátny zamestnanec pracoval v Fabakovej (ľudový názov fabriky spracuvávajúcej tabak) museli opustiť s rodinou zamestnanecký byt do 24 hodín. Odišli v nákladnom vagóne (dobytčiak) do Zvolena kde potom celú zimu bývali v tomto vagóne. Na stanici. Deti (medzi nimi moja matka) chodili zbierať popadané uhlie z prekládok, starý otec zaobstaral za päť prstov piecku ale veru teplo tam nebolo a deti sa zabávali tým, že cez škáry pozerali na chodiace vlaky. Na stanici bolo plno takých rodín ktoré nemali vo Zvolene kde bývať, a tak bývali v dobytčiaku. Po mesiaci sa k nim „prisťahoval“ starého otca brat s rodinou (aspoň) im bolo teplejšie v tom dobytčiaku so škárami) so slovami, že teda on si meno nepomaďarčí.

Druhý príbeh: Senec- Veľký Štift (dnes Lužianky alebo po starom- Kolónia)

Po vzniku prvej ČSR v roku 1919 štát vyvlastnil (nútene) veľkých vlastníkov pôdy v tzv. Záborovým zákonom nad 150 ha. Za túto pôdu dostali vlastníci finančnú náhradu od štátu a následne si túto pôdu mohli „kolonisti“ odkúpiť. Konkrétne v Senci prišli „kolonisti“ z Oravy a Moravy. Z Oravy 17 rodín, Moravy 10 rodín. Na odkúpenie pôdy si „kolonisti“ brali úver (nedostali pôdu zadarmo) Prílevom kolonistov sa zmenil národnostný pomer obyvateľstva a síce počas dvadsiatich rokov sa podiel slovenského obyvateľstva v Senci zvýšil z nula na približne tretinu. Vznikli slovenské školy (maďarské ostali) pribudol slovenský farár a slovenské omše.

Po obsadení Senca Hortyovskými vojskami sa museli Češi vysťahovať do 24 hodín a vziať si zo sebou len batoh vážiaci do 25 kg. Museli tam nechať všetko. Polia, domy, statok… Bez náhrady. A ešte si zo sebou zobrali dlh. Ten museli splácať.

Slovenské rodiny boli ponechané avšak sa im zrušili – hneď- slovenské školy a styk na úradoch mohol byť len maďarský.

V rodine sa traduje, že po obsadení Senca zmizli starému otcovi všetky kravy a kone. V noci ich ukradli maďarskí gazdovia. Starý otec to riešil tak, že šiel za miestnym maďarským farárom a požiadal ho aby vyzval maďarských „veriacich“ na vrátenie statku, keďže to je proti prikázaniu: nepokradneš. Nuž a na záver omše vyzval kňaz všetkých ktorí ukradli statok aby ho vrátili. Po skončení omše prišli gazdovia za starým otcom vraj aby si prišiel po ne (starý otec sa po maďarsky naučil) no on im vraví: počuli ste kňaza, máte to priniesť späť nie ja si mám po to chodiť. Nuž a do večera mal všetko späť.

Takže toto sú dve príhody z tých čias.

Pre poriadok uvediem, že druhá príhoda sa týka nie mojej rodiny ale rodiny priateľa.

Takže Ria ria Hungaria.

Poznámka k textu:

Ak môže premiér Maďarska sa vyjadrovať o Slovensku ako o Felvídeku, tak ja môžem písať Maďarsko s malým m.