Jozef Čahy

Čo dnes najviac trápi Slovákov (a Slovenky)?

Je to Ukrajina, kde denne na bojiskách padne tisíc otcov a synov?

Je to Palestína, kde Židia už dva mesiace neúspešne vedú vojnu proti Palestínčanom a zanechávajú po sebe mŕtve ženy a deti?

Je to blížiace sa druhé kolo prezidentských volieb, kde jeden z kanditátov sľubuje, že nám v Bruseli vybaví zrušenie práva veta?

Alebo na Slovensku niekoho trápi, že Svätý Otec požehnal požehnávanie homosexuálnych párov?

Nuž, má niekto pocit, že vyššie uvedené problémy trápia slovenskú verejnosť?

Nie. Súdiac podľa článkov a správ v médiách, na Slovensku sú najväčší problém medvede.

Minister životného prostredia informuje vystrašenú verejnosť, že on veru urobí s medveďmi krátky proces (vystrieľa ich) a štátny tajomník životného prostredia nás zas informuje o opatreniach a zásahových tímoch, ktoré budú strážiť slovenskú verejnosť pred osem až desaťtisíc medveďmi, ktoré na Slovensku ohrozujú všetko živé.

Zabezpečiť bezpečný život občanov Slovenska je samozrejme psia povinnosť vlády, nech už je tá vláda akákoľvek.

Je povinnosťou ministerstva zdravotníctva, aby na Slovensku viac ako päťsto ľudí ročne nespáchalo samovraždu.

Je povinnosťou ministerstva dopravy prijať také opatrenia, aby na Slovensku na našich cestách nezahynulo viac ako dvestopäťdesiat ľudí.

Je povinnosťou – asi ministerstva vnútra – aby na Slovensku klesol počet úmrtí spôsobených poľovnými zbraňami (guľovnica a brokovnica) z čísla šesť ročne na nulu.

Je povinnosťou ministerstva pôdohospodárstva, aby štyria ľudia ročne nezahynuli na následky poranenia domácimi zvieratami.

A je povinnosťou ministerstva životného prostredia, aby počet ľudí usmrtených medveďom za posledných sto rokov nestúpal, ale ostal na hrozivom čísle JEDEN.  Ešte raz: za posledných sto rokov bol zaznamenaný iba jediný prípad usmrtenia človeka medveďom.

A všimol si niekto, aby – po vzatí do úvahy vyššie uvedených čísiel, minister dopravy mal tlačovku po každom ohrození človeka automobilovou dopravou? Alebo aby ministerstvo vnútra preverovalo, kto všetko na Slovensku vlastní guľovnicu a chystal celoplošný zákaz vlastníctva poľovných zbraní?

Mal niekedy minister pôdohospodárstva tlačovku, keď domáci miláčikovia – psy – napadli človeka, ktorý umrel na následky pohryznutia? Zakázal chov psov?

Nuž zjavne si žiaden minister neplní svoju primárnu úlohu – a síce – starosť o zdravie a bezpečnosť našich občanov, až na jednu výnimku – a tou výnimkou je minister životného prostredia pán Taraba.

Taraba, ktorý vystriedal ministra bagatelizujúceho nebezpečenstvo plynúceho z možného stretu tejto krvilačnej šelmy (pripomínam výrok Tarabu o tom, ako medveď mal papuľu od krvi, keď ho videli pri mŕtvej bieloruskej turistke na mieste, kde nemala čo hľadať).

A Taraba ako správny minister životného prostredia chráni naše životy tým, že sa hotuje medvede strieľať všade tam, kde sú turistické chodníky – takže všade.

A tak si kladiem otázku: nemal by náhodou minister životného prostredia medvede chrániť? Napokon pri vyhodnotení štatistík sú tie medvede beznádejne na chvoste v počte spôsobených úmrtí. Ešte aj obyčajná včela má na svedomí dve úmrtia ročne. Takže zakážeme úle? Alebo rovno včelárov?

Ano, je to tak. Každý sa bojí medveďa. Aj ochranár, nie to ešte obyčajný človek, ktorý bol najďalej od domu v nákupnom centre. Strach z veľkých šeliem máme vrodený. Po tisícročných skúsenostiach s medveďmi, ako s naším potravinovým konkurentom sa  prirodzene – máme pred ním na pozore. A aj on pred nami.

A teda, keďže sa bojíme medveďov a je myslím, úplne jasné, že napriek štatistikám by sa medveď nemal špacírovať po našich mestách.

A čo teda s tým?

Nuž Budaj veľmi neupokojil verejnosť tvrdením, že medveď je vegetarián. Po prvé nie je a po druhé, keby aj bol. Môj strach nebude z neho menší. Mňa neukľudňuje veľmi, že viem, že býk je naozajstný vegetarián a nechcel by som sa s ním na lúke stretnúť.

Takže položme si otázku: potrebujeme medvede na Slovensku? Sú medvede ohrozený druh? Nuž zjavne nie sú, v takom Rusku ich je habadej a – priznajme si – ak nejaký medveď zožerie Rusa, tak vo všeobecnej protiruskej nálade to ešte privítame.

Takže chceme tu mať medveďov – a byť na to dokonca hrdí, alebo nie.

Ak chceme, tak by sme mali pre to niečo spraviť. A síce čo takto skúsiť osvetu.

Čo takto s osvetou začať už v škole.

Zmenil by sa náš postoj a zmenšil by sa strach z medveďov, ak by sme vedeli nasledovné:

Medveď dokáže bežať na krátku vzdialenosť  – do kilometra rýchlosťou až 50 km/hod (medveď ľahko dobehne a strhne dospelého jeleňa). Takže, nielen osudu a guľke neuhnete, ale ani pred medveďom neutečiete.

A ako medveď trávi zimu. Nuž, že spí, to asi vie každý. Na zimný spánok sa ukladá od začiatku novembra po koniec decembra – v závislosti nielen od počasia, ale aj od dostupnosti potravy, spí priemerne až sto! dní a budí sa ak nočné teploty neklesajú pod 0 st. C, alebo naopak sa budí vo veľkých mrazoch, t.j. ak teplota v noci klesá pod 25 st. C. Takže medveďa môžme stretnúť aj v priebehu zimy. No a zo zimného spánku sa budí od polky februára do konca apríla. Počas zimného spánku môže stratiť až tretinu svojej hmotnosti (tuková vrstva dosahuje hrúbku pred uložením sa na zimný spánok až 15 cm). Po prebudení sa si hľadá potravu – zdochliny zvery (jelene, diviaky), ktoré nevydržali zimu a mäso sa vďaka počasiu zachovalo až do jari. Práve jar je obdobím najväčšieho úhynu medveďa, keď z dôvodu nemožnosti nájdenia vhodnej potravy (zdochliny), vychudnutý medveď podlieha chorobám.

Medveď sa neukladá na tzv.: pravý zimný spánok, v brlohu len „oddychuje“ a žije len z tukových zásob. Ani nepije počas celých sto dní (ak samozrejme nevylezie z vyššie spomínaných dôvodov).

Mláďatá medvedica zvyčajne vrhne na konci decembra – v brlohu – po deväť mesačnej kotnosti. Mláďatá vážia 500 gramov, teda medvedica vážiaca cca 200 kg má potomka 400krát menšieho. Medvieďatá sú slepé a hluché dva mesiace – zvukovody sa im otvárajú až po vylezení z brloha a tak isto sú schopné rozoznávať predmety až po dvoch mesiacoch (v tmavom brlohu by im to bolo nanič). Mláďatá sa samozrejme kŕmia – ako všetky cicavce – materským mliekom a vrstva tuku musí vydržať nielen pre matku, ale aj pre potomstvo – niekedy až štyri mláďatá. Medvieďatá sa naučia chodiť, až keď majú dva mesiace, samostatne vyhľadávať potravu po siedmych mesiacoch a napriek tomu, že sa stanú samostatné po desiatich mesiacoch, tak s matkou ostávajú celý ďalší rok a niekedy ju sprevádzajú až tri roky. Nie je nezvyčajné, že medvedica je sprevádzaná až dvomi vrhmi (bol zaznamenaný prípad, keď medvedicu sprevádzalo šesť mláďat, dve dvojročné a štyri ročné).

Medvedica je starostlivá matka a zas medvieďatá sú ako neposedné deti a matka ich častokrát „vychováva“ výpraskom, po ktorom medvieťatá „plačú“ ako malé deti.

V období vodenia mláďat sú mláďatá veľmi zraniteľné a často sa zatúlané mláďa stáva korisťou rysa a odrastenejšie mláďatá sa stávajú korisťou svorky vlkov. Stáva sa to po osamostatnení sa mladého medveďa, ktorého váha sa pohybuje okolo sto kilogramov. Takýto – samostatný – medveď  si musí po opustení matky nájsť životný priestor a teda opustiť  územie, ktoré dokonale pozná. Je to totiž územie už rozdelené medzi statných samcov a samice. Medveď si značkuje svoje teritórium – pachové a vizuálne značenie  – obtiera sa o stromy, či strháva zo stromov kôru. A takýto mladý vystresovaný jedinec bez vlastného územia si ani nedokáže – vplyvom stresu –  nájsť vhodnú potravu a stáva sa ľahkou korisťou vlkov (teda ak tam vlci sú).

Aké je veľké teritórium medveďa. Nuž v prirodzených podmienkach (Tatry, Fatra, Muránska planina…) pripadá na jedného samca okolo 250 km 2 a na tomto území môže samec „strpieť“ až štyri samice s mláďatami. Takže na 250-tich km 2 môže žiť do dvadsať medveďov. Podľa tohto počtu ak na území Slovenska máme národné parky s rozlohou 3000 km 2 a spolu s ochrannými územiami NP plus s chránenými krajinnými oblasťami môže byť plocha vhodná pre život medveďa okolo 10 000 km 2 a teda počet medveďov, ktorí môžu žiť v prirodzenom prostredí je tisíc kusov  včítane mláďat. T.j. 250-300 dospelých medveďov, rovnaké množstvo ročných a dvojročných mláďat.

To aké územie potrebuje medveď na Slovensku je otvorená otázka, keďže som sa nestretol s vierohodným výskumom, ktorý by mapoval stavy medveďov na Slovensku a hlásenie poľovníckych združení majú výpovednú hodnotu podľa hesla: čo sa babe chcelo, to sa babe snilo (ako príklad uvediem „spočítavanie“ medveďov CHKO Poľana, kde na ploche 200 km 2 napočítali tristo medveďov. Podotýkam, že z tohto poľovného združenia je aj Chuliak). Aby sme pochopili absurdnosť tohto sčítania, tak podľa neho by na km 2 pripadalo 1,5 medveďa. Pre porovnanie na Slovensku sa stavy jelenej zvery pohybujú okolo 50 000, takže na Poľane je na km2 viac medveďov ako jeleňov. (podľa Huliaka). Čím by sa tak asi živili? Nuž, ak by sa živili trávou, tak by boli veľkou konkurenciou pre vysokú zver a myslím si, že málokto verí rozprávkam o vegetariánstve medveďov.

A ako to je s prechádzkami medveďov po našich obciach.

To, že sa prechádza medveď po Mikuláši asi nikoho neprekvapí, ale ak sa medveď prehrabuje v kontajneri na sídlisku v Lučenci, tak to už asi áno.

Pripomeňme si, že medveď po dosiahnutí druhého roku života si hľadá vlastné teritórium a ak ho nenájde v lesoch (sú obsadené), tak pochopiteľne zostupuje do dolín, polí a miest. Nuž a takéhoto medveďa je zbytočné chytať a dávať ho späť do lesov odkiaľ ušiel. Čaká ho tam smrť. Takže – hoc to nerád píšem- takýto maco sa musí utratiť. Bohužiaľ. Sťahovať ho nemá zmysel. A preto nechápem ochranárov, ktorí silou mocou sa ho snažia vrátiť do voľnej prírody. Prosto nie je ho kam vrátiť.

Nuž a ak nechceme medveďe strieľať, tak nemôžeme narúšať prirodzenú rovnováhu našich lesov. A prirodzená rovnováha našich lesov to sú aj vlci – ako predátori voči mladým medveďom, ktorí sa nedokázali zaradiť do prvej ligy v lese. Buď ho zožerú vlci, alebo sa budeme musieť o to postarať my.

A sú to práve vlci, ktorí preriedia nielen stavy medveďov, ale aj stavy premnožených diviakov. Pripomínam, že diviak je hlavná zložka potrava vlka.

Nuž, ale to by na Slovensku musel mať niekto rozum. Poľovníci, ochranári, novinári a hlavne ministri. Aj životného prostredia. Nemôže predsa jeden tvrdiť, že medveď je vegetarián a zas druhý, že si „posvieti“ na medveďov a dá vystrieľať všetkých okolo turistických chodníkov. Kam má ísť ten medveď, kde má žiť. Nuž a je veľmi pravdepodobné, že všetky turistické chodníky vedú po území nejakého medveďa. Takže vystrieľame všetkých? Nuž jeden šikovný minister za osemnásť a druhý bez dvoch za dvadsať.

Poznámky.

Pozn.: č. 1

V Afrike v blízkosti parku Serengety napádali a zabíjali levy ľudí. Správa parku skôr ako prijala nejaké opatrenia, tak tam zaplatila zoológa Georga Schallera, ktorý tam strávil dva roky a poznal každého leva osobitne (bolo ich sto štyridsať). Napísal o tom knihu, v češtine vyšla pod názvom: Zlaté stíny pádícího kopyta.

Pozn.: č. 2

V Kanade mali problém s vlkmi, teda mali z nich strach a miestne obyvateľstvo požiadalo vládu o ich odstrel. Vláda tam poslala vedca Farley Mowat jeho meno je, a on tam strávil tiež dva roky – sám iba s jedným indiánom, ktorý ani nevedel po anglicky – za dva roky sa naučil a po dvoch rokoch (dokonca sa začal živiť takou istou potravou ako vlci) okrem toho že vydal knihu: Nehaňte vlka, tak vydal správu, z ktorej vyplynulo, že vlk je absolútne neškodný vo vzťahu k ľuďom.

Pozn.: č. 3

Na ďalekom východe v Rusku žije sibírsky tiger – najväčšia forma tigra a podobne zo strachu miestneho obyvateľstva z tejto šelmy tam ruskí vedci v spolupráci s kanadskými vedcami očipovali každého dospelého tigra, aby zistili, o.i. že teritórium dospelého tigra je 1200 km 2 a na „jeho“ území majú teritórium aj štyri samice – po tristo km 2.

Článok o tom vyšiel cca pred dvadsiatimi rokmi v National Geographic.

Poznámka na záver:

Ja teda nemám pocit, žeby u nás vznikla všeobecne známa a dostupná štúdiá o „našich“ medveďoch. Premrhalo sa určite dosť miliónov na sledovanie dropov, sokolov, žiab… len na medveďov sa akosi pozabudlo.

A dovetok.

V Kanade – obec Churchil, sa často stáva, že sa ľadové medvede potulujú po mestečku. A tam, platí: zaparkované autá nesmú byť uzamknuté – aby sa mali obyvatelia kam schovať, ak by im cestu náhodou skrížil medveď. Nuž máte pocit, že by takéto opatrenie prešlo v takom Mikuláši?

A teda sme horší ako Kanaďania, čo Rusi?

Máme medveďov radi?

A zaslúžime si ich vôbec?

PS

Údajne na monitorovanie medveďov a sysľov dal bývalý člen štb. Budaj cca 10 mil euro. Spočítajme si koľko by stáli ročné mzdy ľudí ktorí by monitorovali medveďa- každého jedného po celý rok. Nuž ak by zarábali tísíc euro mesačne tak snáď 830 ochranárov či úradníkov z Bruselu by stačilo aby od rána do večera po celý rok boli v blízkosti jedného medveďa a mohli by podávať denné hlásenia o pohybe medveďa (ov) a upozorňovať ak by nejaký žravychtivý maco vyňuchal nejakú turistku potulujúcu sa mimo turistického chodníka či hubára s guľovnicov a možno by aj zistili niečo o správaní medveďov, prípadne ich aj naozaj spočítali koľko ich vlastne máme. A mohli by aj zbierať popritom ich trus a posielať do Prahy na rozbor DNA. A možno by Česi boli aj Slovákom vďační, že nemusia kvôli trusu niekam liezť a Fiala by sa možno prestal do Slovenska starať.