Jozef Čahy

Na všetko sú odpovede. Aj na otázku, prečo sú ženy nešťastné.

A odpovede sú dve. Jednoduchá a komplikovaná.

Tú jednoduchú si necháme na koniec, teraz tú komplikovanú.

V Afrike je jazero ktoré sa volá Viktorínne jazero a v tom jazere žijú ryby a tie sa volajú cichlidy. Je ich tam snáď päťsto druhov a sú zaujímavé z dvoch dôvodov. Prvý je ten, že sú to obľúbené akvaríjne ryby a druhý je ten, že tieto ryby boli obľúbeným objektom pri štúdiu správania sa rýb.

Ďalej, u cichlíd neexistuje pohlavný dimorfizmus,  ten sa prejaví až po sociálnom zaradení sa jedinca a to tak, že sa samce zvyčajne farebne odlíšia od samíc. Napokon to je u mnohých druhov živočíšnej ríše.

Cichlidy žijú v pároch, samec, samica. Samec je farebnejší, samica menej nápadná. A samce sa tiež líšia farebnosťou (a veľkosťou) Čím je samec na pomyselnom spoločenskom rebríčku postavený vyššie, tým je farebnejší.

 Obdobie párenia sa začína tak, že si samce obsadia miesto na dne, kde sa prípadné samice môžu vytrieť (naklásť ikry). Miesto si samce strážia a bojujú s prípadným záujemcom o svoje neresisko a čakajú na samičku. Stret dvoch samcov prebieha jednoducho. Ak sa blíži samec vyššie postavený, tak sa to prejaví tak, že nižšie postavený samec sa pri strete tvárou tvár pohybuje smerom dolu a snaží sa utiecť. Naopak ak sa blíži samec spoločensky nižšie postavený tak pri strete s ním sa „domáci pán” pohybuje smerom k nemu zhora a votrelec- nižšie postavený zas smerom dolu a uniká. Ak sa však stretnú dva na pohľad rovnako postavení samci, tak nastáva boj.

A čo sa stane ak sa priblíži samička.

Pri vzájomnom strete cichlíd opačného pohlavia nastáva zaujímavý jav. Niekedy samec (mladý, nedostatočne vyfarbený) sa pri vzájomnom strete „zľakne” samičky a pohybuje sa smerom dole. Je to útekový pohyb. V tomto prípade samička stráca o neresisko záujem. Jednoducho  nie je schopná naklásť ikry a samec zas nie je schopný sa páriť, teda tieto ikry oplodniť. Končí to tak, že samica odchádza hľadať silnejšieho „otca” svojich potomkov. Aj sa však stretne samica s vyššie postaveným samcom, tak sa naopak ona správa submisívne, teda pohybuje sa smerom dolu a naopak samec prejavuje svoju dominanciu tým, že sa pohybuje smerom hore. Skončí to nakladením a oplodnením ikier. Teda úspešne.

Odborné zhrnutie:

U samčeka sa nevyskytuje naraz sexuálny pud spolu s útekovým. Útek zablokuje sexuálny pud!

U samice sa nevyskytuje naraz sexuálny pud s útokovým. Agresia zablokuje sexuálny pud.

T. j. samička sa môže báť samca a sa s ním páriť, samec nie. Samec sa nemôže páriť so samičkou z ktorej má strach.

Z toho vyplýva:  samec sa môže spáriť len so sociálne nižšie postavenou partnerkou! a naopak samica sa nedokáže páriť so sociálne nižšie postaveným partnerom!

A teraz prenesme toto správanie sa cichlíd do ľudskej spoločnosti.

Je zrejmé a poznáme to z nášho okolia všetci, že ženy žijú s mužmi, ktorí sú vyšší, silnejší, starší a bohatší.

To, že sú muži silnejší a vyšší súvisí s tým, že po tisícročia si ženy vyberali mužov ktorí boli silný a vysoký a teda bola záruka, že dokážu obrániť ju a jej potomstvo pred nebezpečenstvom. Jednoducho „silný“ chlap mal evolučnú výhodu.

To, že sú muži zvyčajne starší (na Slovensku je vekový rozdiel medzi manželmi tri roky) zas súvisí s tým, že zas si žena podvedome vyberá za celoživotného partnera muža u ktorého je predpoklad, že ju uživí aj ako matku.

A s tým súvisí aj bohatstvo. Jednoducho bohatí muži sú neodolateľní.

A teraz k otázke“ prečo sú ženy nešťastné.

Prečo sú nešťastné ženy tie, čo nemajú chlapa a zas prečo sú nešťastné aj tie ktoré ho majú.

Vráťme sa do minulosti. Svet bol všelijaký ale hlavne bol čierno-biely. Teda viac čierno-biely ako je dnes.

Ľudia sa snažili vstúpiť do manželstva a ak už vstúpili, tak to bolo na celý život. Žiadne rozvody.

Prečo to tak bolo? Nuž okrem iného to bolo s ekonomických dôvodov. Sama žena v minulosti jednoducho nemohla sama prežiť, teda nebolo prakticky možné aby sa osamostatnila. Preto bola ako slobodná odsúdená buď žiť pod jednou strechou s rodičmi.

A ako sa hľadali životní partneri.

 Nuž jednak sa „ošacovali“ mladí navzájom na dedinských zábavách a vtedy si najšvárnejší mládenec zobral najrúčejšiu dievčinu. A bol silný predpoklad, že ten najšvárnejší mládenec bude v budúcnosti aj dobrým gazdom a teda bude tej najrúčejšej dievčine imponovať po celý život.

A jednak to bývali manželstvá z rozumu. Z rozumu znamená, že ak prišiel pýtať o ruku bohatý pytač tak jednoducho city  (ak nejaké boli) museli ísť väčšinou bokom. Je otázne, či otázka šťastia či lásky tu hrala nejakú úlohu. A je to aj úplne bezpredmetné. Žena ktorá mala za muža bohatého človeka (teda bohatšieho ako bola ona sama) tak jednoducho nemala mať dôvod byť nešťastná. Jednak pri každodennej drine na to nebol čas a jednak jej proste muž imponoval. Bol to človek, ktorý sa dokázal materiálne postarať o ňu a jej deti.

Takže v minulosti to bolo vždy tak.

A ako je to dnes.

Vzhľadom k tomu, že ženy už nepotrebujú- tak ako v minulosti- mať manžela aby mohli prežiť, tak sa ani do manželstva nemusia hrnúť. Sú samostatné, pekné, šikovné a úspešné. Každá žena ktorá dokáže byť ekonomicky samostatná je úspešná. Otázne je či je aj šťastná. Nechajme bokom teraz definíciu šťastia ale určite jedným z predpokladov šťastia je manžel, rodina a deti. A ženy ktoré to nemajú sú jednoducho nešťastné. Tiež sa to nedá nedá asi exaktne dokázať, ja si však pomôžem výrokom skutočne úspešnej ženy: Heleny Vondráčkovej, ktorá pred pár rokmi povedala v jednom rozhovore, že by všetky zlaté platne dala za to keby mala rodinu.

Dnes je priemerný vek vstupu žien do manželstva 33 rokov. Pred tridsiatimi rokmi to bolo 22 rokov. Určite poznáte z vlastnej rodiny, že vaše prastaré matky sa vydávali hlboko pod dvadsiatym rokom života.  Jednoducho, mladí sa neberú keď sú mladí, t. j. keď sú ešte na škole alebo krátko po škole. To je obdobie, keď sa spoločenský status chlapca, či dievčaťa určí ľahko. Je to podobné ako voľakedy na dedinských zábavách. Pekný mladý chlapec v spoločnosti kamarátov obľúbený sa nájde pekné mladé dievča ktoré ešte viac zvýši jeho pomyselný spoločenský status v okruhu jeho kamarátov. Dokončia školu a sa vezmú. Teda sa vzali. Dnes to už tak nie je. Jednak nie je ekonomický a ani spoločenský tlak na to aby niekto vstupoval do manželstva a jednak to, čo mohlo voľakedy mladých hnať do manželstva už dnes nie je ani tabu a sa to všeobecne toleruje. Po lopate povedané, ešte nie tak dávno bol jednoducho intímny styk mladých slobodných ľudí neakceptovateľný a ak bol tak nebol bežný a väčšinou sa odohrával „poza bučky“ Dnes to je úplne normálne. A k „normálnosti“ prispieva aj celospoločenská akceptácia, či dokonca propagácia sexuality.

Takže, čo sa stane, ak sa mladí ľudia nevezmú hneď po škole, či počas štúdií. Nuž ak mladí ľudia vstúpia do sveta dospelých, tak sa – a to platí hlavne u mužov- ocitnú na chvoste spoločenského rebríčka. To, čo mladému chlapcovi zabezpečovalo vysoký spoločenský status na škole (tu majetok nehral žiadnu úlohu) zrazu mu nezabezpečuje nič a keďže začína v spoločnosti dospelých od nuly, tak sa jednoznačne zaraďuje na dno spoločenského rebríčka. V spoločnosti, kde jediným meradlom úspechu je výška mesačného zárobku. Ocitne sa v spoločnosti dospelých kde všetci už majú auto, byt peniaze, dovolenku a on si zrazu nemôže dovoliť nič. A čo ženy, ženy ktoré chodili s týmito úspešnými mladými mužmi a nezobrali si ich predtým ako vstúpili do sveta dospelých zrazu zisťujú, že ich milý už nie je to čo býval a okolo nej je plno úspešnejších mužov (podľa už zmenených kritérií).

A čo „ona“?

Ak by sa títo „mladí“ vzali skôr ako vstúpili do sveta dospelých a ak by „ona“ ostala doma s deťmi, tak „on“ by bol stále dominantný, jednak preto, lebo „ona“ by netušila, že sa „on“ ocitol na chvoste spoločenského rebríčka a on by mal dosť času po tomto spoločenskom rebríčku vystúpať.  Teraz však chodí do práce a je obklopená úspešnejšími mužmi ako jej partner, takže jednoducho ju nenapĺňa ani šťastím ani spokojnosťou  život so spoločensky neúspešným mužom ( teda jej láskou z čias štúdiá). A keďže má vzdelanie a  schopnosti  také isté ako muži, tak sa vrhá do víru života a nie je žiadna dôvod si myslieť, že prečo by nemohla byť rovnako úspešná ako muži. A aj je. Avšak, má to jeden háčik. Čím je ona úspešnejšia, tým je menej príťažlivá ( krása je tu bezpredmetná) pre mužov ju obklopujúcich a zároveň mužov, ktorí sú „nad ňou“ teda úspešnejší, je stále menej a menej a navyše tí spoločensky úspešnejší ( rozumej bohatší) navyše nehľadajú celoživotný vzťah. Buď ho už majú, alebo hľadajú len krátke avantúry.

Takže sa dostávame do začarovaného kruhu. On nemôže byť úspešný v očiach svojej partnerky lebo je stále porovnávaný s inými úspešnými mužmi s jej okolia a zas ona nemôže byť šťastná žiť s mužom, ktorí je spoločensky na jej úrovni alebo dokonca nižšie. A ak teda aj napokon vstúpia do manželstva- ona v tridsiatich dvoch rokoch a on v tridsiatich piatich tak také manželstvo je jednoducho odsúdené na zánik. Ženu už nikdy neupokojí byť „ženou domácou“ a muž jednoducho nedokáže držať krok s okolitým pomyselným  svetom jej manželky plnom bohatších a úspešnejších mužov ako je on sám.

Zopakujem vyššie uvedený poznatok zo života cichlíd – trochu upravený: muž  môže žiť len so sociálne nižšie postavenou partnerkou! a naopak žena  nemôže žiť so sociálne nižšie postaveným partnerom!

A teraz to jednoduché vysvetlenie.

Ženy sú jednoducho nešťastné preto, lebo nie sú matky a nesedia doma starajúc sa o deti a manžela.