Jozef Čahy

Stratégia výhra-výhra alebo stratégia dvojitého víťaza alebo stratégia win-win (z angl. win = výhra) je riešenie konfliktu, pri ktorom obidvaja účastníci dosiahnu nejaký osoh (úžitok).

V bežnom živote to znamená, že akákoľvek dohoda uzavretá medzi dvomi stranami je dobrá vtedy ak sú obe strany rovnako spokojné. Prvý predpoklad obojstranne spokojnej dohody je, že obe strany dohody vedia do čoho idú a nič pred protistranou nezatajujú  a druhý predpoklad je, že v budúcnosti sa budú správať čestne a neporušia podmienky dohody.

Príklad takej dohody je napríklad aj manželstvo. Obe strany vedia do čoho idú, poznajú sa a veria, že partner neporuší vstupné predpoklady. Samozrejme ak idú do toho budúci manželia s nádejou (nádej je totiž posledná vec na ktorú sa treba v živote spoliehať) a síce, že sa muž zmení a žena nezmení, tak to je celé zle. Totiž v manželstve sa muž nezmení nikdy ale žena vždy.

Nuž a podobne ako to je v živote tak je to aj v politike či v dohodách medzi dvomi štátmi.

Nápríklad taká EÚ.

Vstupovali sme do dohody s EÚ s nádejou že sa nezmení a naopak, že sa my zmeníme. Sklamanie je na oboch stranách. EÚ sa zmenila. Zmenila sa na hysterickú ženu ktorú všetci jej partneri podvádzajú a využívajú, len od nás očakáva neochvejnú poslušnosť vo všetkom. Čím má svet má okolitý svet z EU väčšiu „prdel“ tým podráždenejšie reaguje na akúkoľvek neposlušnosť z našej strany. A my-nové členské štáty- teda iba niektoré, sme sa ešte dostatočne nezmenili a zachovali sme si zvyšky hrdosti (teda iba určitá časť obyvateľstva) hoci nám manželstvo s EU zobralo už takmer všetko. Zobralo všetko materiálne a teraz nám berie aj zvyšky zdravého rozumu. A- zisťujeme- že aj zrazu nemáme prístup nielen k domácej peňaženke, totiž všetko čo zarobíme jej musíme odovzdať a ak nejaké prachy potom od nej chceme-  potrebujeme tak sa nás vždy opýta na čo to chceme. Manželka nás trestá za všetko čo sme – podľa nej zle urobili,  že ju neposlúchame. Napokon zisťujeme, že sa nedá ani len odísť z tohto toxického zväzku- teda sa dať rozviesť, lebo nám manželka- EU nič nenechá. Totiž my sme všetok majetok prepísali na ňu. A tak sme jej verili a ju milovali.

Takže nemáme nič. Teda máme ale všetko čo máme je JEJ a po rozvode by sme prišli o všetko. A možno by nás ešte aj zbila. A nemáme ani nijakého kamoša ktorý by sa nás zastal. Možno by sme kamoša aj mali ale doteraz sme sa s ním nemohli kamarátiť. On nemohol prísť k nám a my k nemu sme sa odvážili ísť len nedávno. A je otázne či by sa nás kamoš zastal ak by nás manželka po rozvode zbila a zobrala rodičovský dom totiž sme sa na kamoša úplne po vstupe do manželstva úplne vykašlali. Zaslepený láskou z bohatej a krásnej nevesty ktorá po rokoch zostarla a ukázalo sa, že ani to veno nestálo za veľa. Takže sme po vstupe do manželstva stratili ešte aj ilúzie nielen kamošov s ktorými sme sa predtým stretávali.

Je to nespravodlivé. My sa nemôžme s naším staronovým kamošom ani len stretávať- vždy nám žena nabrýzga keď sa vrátime z návštevy, nemôžme ani na výlety chodiť  hneď po nás snorí, že kde sme a ani už nemôžme hovoriť čo sa nepáči našej veľkej škaredej a chudobnej EU. A ona pritom si môže robiť čo chce.  Našla si veľkého kamoša ktorý ju najprv- kým bola mladá pekná a bohatá znásilňoval pri každej príležitosti a teraz keď je stará škaredá a chudobná tak sa mu do postele pchá sama a dokonca mu za to, že si s ňou občas zaobcuje aj platí.

Nuž neviem čo máme robiť. Rodičov sme dávno pochovali, a ani neviem či sa máme dať rozviesť, totiž sa bojíme, že by našim deťom neostalo už vôbec nič a – čo je najhoršie- našej nehodnej manželke sa podarili presvedčiť naše deti, že to sme my tí zlí, spiatočnícki so zlými kamošmi. Naše deti ju stále majú za mladú peknú a atraktívnu a majú ju radi.

Nuž neviem. Bojím sa, že mi môj staronový kamoš rozbije dvere a umožní rozvod ale mám z toho trochu strach. Neviem či sa na staré kolená dokážem ešte postaviť na vlastné.