Jozef Čahy

Nasledujúcu príhodu mám z druhej ruky (rozprávala to moja krstná dcéra), takže nemôžem dať ruku do ohňa za pravdivosť nasledujúceho textu. Ale ako sa hovorí, bez vetra sa ani lístok nepohne.

Prebieha debata – s rôznou intenzitou – či je potrebné, aby sa naše deti (mládež) učili v škole všetko. Matematiku, chémiu, dejepis. A väčšinou prevládajú hlasy, že je zbytočné, aby si školopovinné deti deti zaťažovali hlavy vecami, ktoré nebudú potrebovať. Veď načo je budúcemu historikovi maturita z matematiky, IT-čkárovi chémia, či budúcemu politikovi vôbec chodiť do školy – stačí bábkoherectvo napríklad.

No zatiaľ, je náš školský systém nastavený tak, že sa deti učia všetko, okrem matematiky, či gramatiky majú aj (aspoň na spomínanej škole) pracovné vyučovanie – tí starší to poznajú ako dielne. Nuž a na spomínanej škole pracovnú výchovu učí žena. Nie žeby to bol kaz, ale chlap má určite bližšie ku kladivu ako žena, len kde tých chlapov vziať. Nuž a hodina pracovnej výchovy prebieha (na spomínanej škole) nasledovne:
Pani učiteľka príde do triedy a začne: milé deti, dnes si preberieme drevoobrábacie nástroje. Ja vám budem diktovať a vy si píšte. Drevobrábacie nástroje sú tieto: pílka, hoblík, dláto…
Definícia pílky: pílka je nástroj na pílenie dreva, a má tieto hlavné časti – rúčku a samotnú pílku. Rúčka môže byť drevená alebo kovová, pílka má zuby a slúži na rozdeľovanie dreva……
Atď. Potom definícia hoblíka a potom dlátka…. Pani učiteľka sa prechádza pomedzi školské lavice a kontroluje, či si všetci píšu a na konci hodiny povie, aby sa to milé deti naučili, že na budúce to bude skúšať. Bodka.
Celé sa to odohráva v Bratislave a asi nemusím nikomu zvlášť vravieť, že zo žiakov určite nevidel nik ani pílku ani hoblík a slovo dlátko snáď dnešné deti ani nevedia vysloviť. A ak si myslíte, že pani učiteľka nejaký z tých nástrojov nakreslila na tabuľu, či dokonca prišla ukázať tak ste na veľkom omyle. Náhodou však v triede je jeden žiak (syn mojej krstnej dcéry), ktorého starý otec má na Záhorí stolársku dielňu a vnuk mu v nej rád pomáha a tak na budúcu hodinu priniesol do školy ukázať pani učiteľke dlátko. Je najmenšie, ľahko sa dá dať do školskej tašky. Nuž a pani učiteľka keď jej ukázal dlátko povedala nasledovnú vetu: jéj ty si zlatý, že si to priniesol ukázať, ja som to v živote nevidela. Opakujem, povedala: ja som dlátko v živote nevidela.
Tu by to mohlo skončiť, avšak má to pokračovanie. Matka toho dieťaťa bola napálená (dnešné matky sú už také), že ako ich to v škole učia a tak šla priamo do školy sa spýtať pani učiteľky, že ako to je možné, že sa deti musia naučiť definíciu dlátka, ktoré v živote nevideli a ani neuvidia.
Nuž a tak ako bol vyučovací proces jedinečný, tak bola jedinečná – a treba povedať pohotová – odpoveď pani učiteľky: a načo by som im ukazovala dátka, učím aj biológiu a mám hovoriť o pohlaviach, to im mám na hodine ukazovať pohlavia?

Ja len podotknem, že sa to stalo na v Bratislave na jednej z cirkevných škôl a pani učiteľka je zároveň rehoľná setra. A je možné, že ak by to bolo v štátnej škole, tak by pani učiteľka povedala: učím aj biológiu a v učebných osnovách máme 73 pohlaví, povedzte ako im tie pohlavia mám ukázať?