Čo to je historická pamäť.

Historická pamäť je to, o čom vieme (si pamätáme), hoci sme to nikdy nezažili.

Slováci máme historickú pamäť o maďarskom útlaku. Čo to znamená. Znamená to, že keď moju starú mamu bila trstenicou učiteľka za to, že sa rozprávala po slovensky (na Horehroní pred prvou svetovou vojnou) a starý otec mal podobnú skúsenosť, tak sa o tom občas rozprávali. A ich deti, ktoré síce už nemali priamu životnú skúsenosť s niečím takým, tak  o tom vedeli, keďže počuli o tom sa rozprávať svojich rodičov. A ich deti (vnuci zaživších maďarizáciu) to vedeli tiež, lebo ako malé deti počuli o tom sa rozprávať svojich rodičov so starými rodičmi. No starí rodičia zomreli a už nebol ani priamy svedok maďarizácie a ani dôvod sa o tom rozprávať. Vnuk o tom síce vedel, no nemal dôvod sa o tom s rodičmi baviť a tí tiež už nepociťovali potrebu sa o tom zmieňovať. Avšak ak na to prišla reč, tak vnuk (ja) som samozrejme veľmi dobre vedel o čom je reč  a nepochyboval som o krutom maďarskom útlaku. Avšak moje deti (pravnuci zaživších tento útlak) už o tom nevedia vôbec nič,  je to pre nich tak vzdialená história ako napoleonovské vojny. Takže úmrtím tretej generácie sa vytráca historická pamäť hoc ešte môže rezonovať v mysliach pravnukov, no už iba rezonovať. Nevyvoláva to ani nijaké spomienky a už vôbec nijaké emócie. Jedine žeby sa o tom učilo, písalo, boli o tom filmy, či sa to nejako verejne pripomínalo, tak ako sa pripomínajú meruôsme roky, či taký Svätopluk. Nik to už nezažil, ale každý o tom vie a teda si to „pamätá“. A čo je teda historická pamäť. Historická pamäť je to, čo sme už síce nezažili, ale si to pamätáme. A o tom čo je hodné alebo nehodné historickej pamäte rozhodujú naši ideológovia (predstavitelia štátu). Ak naši ideológovia sa rozhodli, že maďarský útlak nestojí za reč, tak už dnešní mladí ľudia nemajú ani šajnu o tom, ako to vlastne bolo. Naopak, ak sa naši ideológovia rozhodnú, že historickej pamäte je hodné napr. také SNP, Holokaust či  vznik prvej ČSR tak naopak o tom budú vedieť aj tí, ktorí to nemali šancu zažiť na vlastnej koži. A z historickej pamäte sa stane mantra. To jest sa stane z toho niečo posvätné, o čom nie je hodno diskutovať. A historická pamäť sa stáva základným pilierom národného povedomia (alebo národnej hanby). Takže je veľmi dôležité, čo si vyberieme a čo považujeme v našej histórii (alebo čo si vymyslíme ako našu históriu) za také dôležité, aby sa to stalo historickou pamäťou.

Židovská historická pamäť.

V devätnástom storočí vznikol Sionizmus.

Sionizmus je politické hnutie presadzujúce navrátenie Židov do „vlasti“.

Bola teda Judea, Samária, Galilea, Fenícia či Palestína (Palestína existovala aj v časoch Ježiša Krista a bol to malý kus územia teraz takmer totožný s dnešným územím Gazy) naozaj vlasťou Židov? Čo majú terajší Židia a Židia žijúci na konci 19-steho storočia spoločné so Židmi, ktorí ukrižovali Ježiša Krista?

No nemajú spoločné vôbec nič. Nemajú spoločnú reč, nebola územná kontinuita a ak by sme vzali DNA Ježiša Krista, tak dnešní Židia majú so Židmi z čias Ježiša Krista asi toľko spoločné ako hocijaký Slovák.

Teda naozaj nič.

Kam sa podeli Gréci roztrúsení po pobreží Stredozemného mora z čias Rímskej ríše? Kam sa podeli Kvádi z územia dnešného Slovenska, keď v časoch Krista žili na našom území a vládol im Vannius, tak ako Herodes vládol v Judei? Kam sa podeli Vikingovia, ktorí založili (Rurik) Ruskú ríšu (Kyjevská Rus).

Nuž rozptýlili sa v národoch, ktoré ich obklopovali. Prijali ich reč, prijali ich náboženstvo. Podeli sa tam, kam sa podeli Slováci v Maďarsku, Nemci na Spiši či Gemeri, Lemkovia na Slovensku, či Lužický Srbi v Nemecku.

Proste sa asimilovali a je pokoj. Nijaké trenice, nijaké rozbroje. Jedna reč, jedno náboženstvo, rovnaké zvyky.

A teda prečo sa neasimilovali Židia, keď napokon aj oni hovorili jazykom národa, v ktorom (s ktorým) žili? Nuž bolo to náboženstvo. Národy okolo menili náboženstvá tak, ako sa dnes menia politické kabáty (akurát to trvalo dlhšie). Napr. také germánske národy. Zamenili toteizmus za kresťanstvo, potom sa stali protestantami, potom ako už ateisti začali veriť fašizmu a dnes to je modla Gríndíl, ktorej sa klaňajú. Len Židia ostali po dvetisíc rokoch verní svojmu Judaizmu. A bolo to jedno, či to boli Židia z Palestíny, či židia (malé „ž“ lebo ešte neboli veriaci) z oblasti Čierneho mora – Chazari. A je jedno, či dnešní Židia sú naozaj potomkovia Semitov či Chazarov. Prosto sú to Židia, vyznávajú židovské náboženstvo a – majú – historickú pamäť.

A akáže to je historická židovská pamäť?

Nuž oni (Židia) sa stotožnili s Bibliou a so všetkým tým čo sa v Biblii píše (pripomínam, že prví kresťania – ak by to niekto nevedel –  boli tiež Židia) a teda považujú Jeruzalem za svoje sväté miesto, Palestínu za svoje územie a Mojžiša za svojho kráľa, hoci on má s dnešnými Židmi spoločné asi toľko ako Samo či Svätopluk so Slovákmi. Teda nič, ale – pozor –  je v historickej pamäti Židov (Mojžiš) či Slovákov (Svätopluk).

Takže – áno – dnešní Židia nemajú žiadny nárok na dnešné územie Palestíny a teda ju okupujú, ale vysvetli to nejakému Židovi. Skús vysvetliť Maďarovi, že Álmoš a Turul je iba mýtus a Slováci tu boli skôr a teda oni sú teda prišelci (Maďari).

Ale  zo židovského pohľadu je Palestína ich krajina, krajina na ktorú majú oni nárok (historická pamäť), pripomínam z ich pohľadu legitímny nárok, podopretý navyše rezolúciou OSN (vznik Izraelského štátu 1947).

Takže bodka, je to ich krajina, či sa to niekomu páči alebo nie.

Palestínska historická pamäť.

Hoci to možno nebude niekomu po vôli, ale palestínsky národ jednoducho v 19-stom storočí nebol. Boli ľudia žijúci na území Palestíny zvaní Palestínčania, ale nebol to národ. Neprebehlo národnooslobodzovacie hnutie, nemali národných buditeľov, boli to Arabi. A ani nič z vyššie uvedeného nepotrebovali, boli obklopení na tisíce kilometrov zas len Arabmi, či už Sunitmi, či Šítmi. Oni sami boli Suniti. Neviete aký je v tom rozdiel či si Sunita či Šít? No my, ktorým nám je jedno či luterán, či katolík to ani nepochopíme.

Takže Palestínci si žili spokojný život na svojom území pod ochranným krídlom Osmanskej ríše podobne, ako si žili Slováci (netušiac, že sú Slováci) pod ochranným krídlom Habsburskej ríše pred Rakúsko-Uhorským vyrovnaním.

A ako teda žili Palestínci.

Na prelome storočí (19-20) bola pôda v rukách bohatých Arabov a tí ju dávali do prenájmu (árendy) tým menej šťastným. Bolo to tak po stáročia, bol to zabudnutý kus zeme, ktorý mal najlepšie časy dávno za sebou. Nájomníci žili podobne ako naši nevoľníci, či poddaní čo nikdy nezažili šťastie v takej podobe ako ich zažili slovenskí (uhorskí) poddaní po marcových zákonoch z roku 1848.

Prosto stredoveké pomery pretrvávali do dvadsiateho storočia a keď začali Židia skupúvať na konci 19-steho a v 20-tom storočí pôdu od arabských vlastníkov, tak pôvodní nájomníci (Palestínčania) zistili, že tam nemôžu byť (z ich pohľadu na ICH pôde) až keď ich odtiaľ začali vyháňať (a úplne právom) Židia.

Aj dovtedy tam (v Palestíne) Židia žili v pomere 400 000 Arabov 6 000 Židov a spolunažívanie bolo absolútne bezproblémové. Nepoznali (Arabi) nevraživosť voči Židom, tak ako ju poznáme z Európy. A žili tam v mieri aj kresťania.

A tak tam bolo zasiate semienko nesváru. Drobné šarvátky medzi starými a novými nájomcami končili vzájomnými vraždami a nadobúdalo to čoraz väčšie rozmery. A keď dostali územie pod správu Briti, tak sa správali ako slon v porceláne bez poznania miestnych pomerov, najprv vo veľkom podporovali a potom zas zakazovali emigrácie Židov. Nuž a keď správu územia zverili do rúk odsúdenému vrahovi (Mohamed – Amin al Hussain) a ten začal vraždiť nielen Židov, ale aj Arabov, tak v tom momente už sa problém stal neriešiteľný. Británia vycúvala a nasledovala známa rezolúcia OSN o vzniku Izraela ako Židovského štátu a výsledok bola vojna a prenasledovanie a vraždenie Palestínčanov zo strany Židov, a Suezká kríza  a zas ďalšia vojna. A ďalšia a ďalšia.

Nuž a aká je teda historická pamäť Palestínčanov? Je to spomienka na príkoria, prenasledovania a vraždy, ktoré zažili prapradedovia dnešných mladých bojovníkov za slobodu z radov Hamasu? (tiež si myslíte, že to nie sú bojovníci za slobodu, ale teroristi?)

Nuž historická pamäť to nie je, ale je to živá realita posledných stodvadsať rokov, keď pradedovia, dedovia, synovia, vnuci, pravnuci zažívajú a nerozprávajú sa o ničom inom iba o zverstvách, ktoré na nich Židia páchajú.

A čítame my – slobodný demokratický svet o tom?

Teraz už padlo – aktuálne skóre je 1 400/3 200 Židov / Arabov. Ale viete o tom, (vieme o tom), že v roku 2008 bola situácia navlas rovnaká ako teraz, keď Palestínci zas bosou nohou dráždili hada a ten had v sile 175 000 vojakov zaútočil a počas troch dní pri strate vlastných trinástich! vojakov zneškodnil tisíc teroristov (bojovníkov Hamasu) a len tak mimochodom zahynulo päť tisíc Palestínčanov včítane žien a detí. No nemaj rád takýto národ (Židov) (Operácia Cast Lead).

A čo sa stane ak tam teraz vtrhne 300 000 židovských vojakov?

A ako povedal ten ožran Zeman – vraj si majú brať príklad z toho ako sa oni Češi (ešte že nás do toho nezaťahuje) vysporiadali s Nemcami.

A kam teda majú ísť?

Je to ich krajina (Palestínčanov), či sa to niekomu páči alebo nie.

Takže ako ďalej, keď to je krajina obidvoch, sú tam doma obaja a oba národy to považujú za svoj domov? Ich historická pamäť im neomylne vraví: TU SME DOMA.

Ako teda vyriešiť toto nikdy nekončiace vraždenie?

Nenávisť zažratú v koži oboch národov.

Je vôbec možné nejaké riešenie?

Áno, je možné a ľahké.

A teda aké to je?

Nuž, na všetko máme dnes odborníkov.

Ak som chorý a mám (pre mňa) neriešiteľný problém, tak idem za lekárom a ten ako študovaný lekár ma vylieči. Aspoň dúfam a v to verím, lebo mu verím.

Ak staviam dom, tak sa obrátim na stavebného inžiniera a ten je záruka – však to študoval, že to navrhne a postaví tak, aby to nespadlo.

A ak mám problém, problém, ktorý sa mi zdá neriešiteľný – napr. taký Izrael, nuž zverím to odborníkom. A kto je ten odborník? Nuž predsa politici. Tí si s tým poradia ľavou zadnou.

A teda ak lekárovi zomrie pacient, inžinierovi spadne dom, tak ich zavrú.

A čo sa stane politikovi, ak miesto mieru prichádza vojna? Nuž zavreli niekoho po vypuknutí vojny na Ukrajine, Jemene, Líbyi, Vietname, Libanone, Čade, Afganistane, Kórei, Nikarague, Iraku, Iráne, Cypre, Donbase….? Bolo vôbec niekde miesto na zemi, kde za posledných sto rokov nebola vojna?

Zavreli v Izraeli niekoho po každej ďalšej vojne? Áno zavreli, ale za spreneveru, ale nie za vraždenie a vojny, za ktoré mohli práve oni. Alebo zastrelili Palestínčania nejakého svojho predstaviteľa za to, že ich zas zatiahol do vojny? Áno zastrelili, ale preto, že chcel s Izraelčanmi mier.

Ak ja nenávidím suseda preto, že je Cigán, Maďar, Čech, Žid, progresívec, kresťan, tak ho predsa nejdem zabiť a ani on mňa. Systém, je nastavený tak, aby sa tomu zabránilo.

A prečo nie je medzinárodný systém nastavený tak, aby sa zabránilo vojnám?

Načo sú nám takí politici, ktorí evidentne zlyhávajú v tom, čo majú zabezpečiť a síce zabezpečiť mier, aby som ja pokojne mohol žiť môj smiešny malý život. Načo je OSN. Predvčerom neschválili jednu rezolúciu odsudzujúcu násilie, včera ďalšiu a dnes zase.

Nemala byť práve ona (OSN) garanciou mieru?

Nuž nemôže, keď členovia bezpečnostnej rady buď vo vojne sú alebo majú k nej veľmi blízko.

Na RTVS bol pred pár dňami rozhovor s izraelským veľvyslancom na Slovensku. Asi ste ho mnohí videli.

Nuž ja som sa nestíhal čudovať.

A presne takýto ľudia nemajú v politike čo robiť.

Česká ministerka bola na nejakej demonštrácii, bola odetá do izraelskej zástavy.

My sme nasvietili hrad do izraelských farieb.

Nasvietili sme my hrad ruskými farbami, keď Ukrajinci zabíjali civilistov v Donbase? (len poznamenám, že v tom čase v demilitarizovanej zóne bola misia – OSCE – ktorá denne hlásila počet útokov oboch strán a aj počet mŕtvych. Dá sa to ešte dnes na internete nájsť a počet mŕtvych civilistov ako následok ukrajinského ostreľovania – desaťtisíc!).

Dnes sa ukázala správa o odrezávaní hláv nemluvniat teroristami Hamasu ako blud.

A koľko takých bludov už bolo vypustených.

A máme veriť správam o zverstvách v Buči? Či v Srebrenici?

A nie sú to práve médiá, ktoré usilovne dúchajú do vojnovej pahreby?

A čo teda politici?

Nie sú to oni, ktorí tie vojny vymýšľajú?

Kedy ich vymeníme?

Kedy si začnú robiť svoju robotu?

Ja nepotrebujem politika, ktorý mi povie aký mám mať vysávač, či aká má byť uhorka. Ja potrebujem politika, aby mi zabezpečil mier a nech uhorky a vysávač nechá ma mňa.

Ale ak americký prezident tvrdí, že videl urezávanie hláv na „vlastné oči“, tak ťažko môžeme od neho očakávať, že sa zasadí o nastolenie mieru na Blízkom východe. Nuž ak by bol ako Eisenhower , Kennedy či Clinton, tak asi by to veci pomohlo veľmi.

Vie dnes už niekto, že to bol práve americký prezident Eisenhower , ktorý zastavil vojnu v roku 1956 – tzv. Suezkú krízu, keď Izraelské vojská na popud britského premiéra sira Edena napadli Egypt? (pripomínam, že práve on – Eisenhower ktorý mal dôvod vojensky zasiahnuť, lebo v tom čase ZSSR potláčala maďarskú kontrarevolúciu a ZSSR podporoval Egypt).

Alebo vie o tom dnes niekto, že bol to práve Kennedy a Chruščov, ktorí zabránili v čase tzv. kubánskej krízy jadrovej vojne? (dovolím si pripomenúť, že to boli práve USA, ktoré ako prvé rozmiestnili rakety v Taliansku a Turecku tak, že mohli zasiahnuť územie ZSSR a Chruščov, ktorý následne tiež rakety rozmiestnil na Kube sľúbil per huba Kennedymu, že ich stiahne on ako prvý, aby nestratil Kennedy tvár – aj tak mu to nepomohlo – a on zas per huba sľúbil Chručšovovi, že stiahne rakety z Európy – išli akože na opravu do USA – a to aj splnil).

Vie niekto o tom, že to bol práve americký prezident Clinton, ktorý primäl Jiccaka Rabina (Izrael) a Jásira Arafata (OOP), aby si podali ruky a Izrael uznal právo Palestíny na sebaurčenie (nie štát) a Arafat uznal (dnes nepredstaviteľné) Izrael ako štát? (zas pripomeniem, že bol to Izrael, ktorý nedodržal dohodnuté).

Nájde sa dnes politik, ktorý dokáže priniesť mier na Blízky východ? Mŕtvym totiž v palestínskej nemocnici môže byť jedno či to bola izraelská bomba alebo raketa Hamasu.

Nuž som teda skeptik a neviem či sa aj my nezobudíme zajtra do vojny.

A ako to povedal jeden arabský šejk?:

Ťažké časy generujú veľkých vodcov. Veľkí vodcovia vytvoria dobré časy. Dobré časy generujú slabých vodcov. A slabí vodcovia spôsobujú zlé časy.

Asi si žijeme príliš dobre v týchto dobrých časoch. A ja sa bojím, že sa črtá na veľmi zlé časy.