Kresťania veria, že Boh dal človeku Rozum a Slobodnú vôľu.
No kresťan nekresťan, tomuto bludu veria všetci. Rovnako kresťan či ateista. A o svojom rozume a o údajnej slobodnej vôli sú presvedčení aj všetci tí, ktorí chodia pravidelne ako teľce voliť a sú presvedčení. Nielen o svojej neomylnosti, ale aj o tom, že svoj hlas dávajú iba a len na základe svojej brilantnej a hlavne triezvej úvahe. Mimochodom, viete ako sa rodia mačky? Nuž kotením. A kravy? Nuž telením. A voli? Nuž volením. Nuž volením sa rodia aj somári.
Takže naozaj používame rozum a slobodnú vôľu? Naozaj nás toto odlišuje od zvierat? Je kultúra či civilizácia iba škrupinka v našej živočíšnej duši? A je vôbec nejaká škrupinka? Nie sme len obyčajné zvery – podobne ako celá živočíšna ríša- hnaní ničím iným len pudmi? Zvieracími pudmi? Alebo teda, aby to neznelo tak surovo – živočíšnymi pudmi.
Predstavme si situáciu spred desaťtisíc rokov, keď sme sa ešte zohrievali pri ohni v pravekej jaskyni a niektorí z nás vo voľnom čase čmárali po stenách jaskyne. Predstavme si, že tam z čista jasna vtrhol šabľozubý tiger. A teraz si predstavme dve tlupy.
Jedna má demokraciu a rozkazuje tu rada starších, kde má zastúpenie každá skupina tejto tlupy. Sú tam zástupcovia tých, ktorí tvrdia, že zabíjať zvieratá nie je správne a mali by sa venovať iba zbieraniu semien z tráv a vypestovať pšenicu, ďalšia, že by mali naopak iba dobytok chovať – teda si ho najprv skrotiť len sa nevedia rozhodnúť aký, a sú tu aj militanti, ktorí si chcú z vedľajšej tlupy urobiť otrokov atď.
A naopak druhá tlupa má čistú diktatúru, nedospela ešte do demokracie proste zaostalí truhlíci a táto tlupa má náčelníka, ktorého na slovo poslúcha. Je to ten najsilnejší, najprefíkanejší a aj najzákernejší. Poslúchajú ho naslovo a kto by náhodou neposlúchol, tak s ním spravia krátky proces. Nie, tento náčelník má v paži si s niekým špiniť prsty, dosť má on nohsledov či riťolezov, ktorí to urobia miesto neho.
Takže, čo sa stane ak vtrhne do demokratickej prvotnopospolnej spoločnosti náš tiger. Narýchlo sa zvolá rada starších, potom zistia či sú uznášania schopní, potom – ak sú – je to málo pravdepodobné že sú, lebo niektorých sa ešte nepodarilo zobudiť, ale teda ak sú, tak začnú padať návrhy, ako sa tohto tigra zbaviť a či vôbec má ten tiger zlé úmysly . Rozprava je dlhá a je neočakávane ukončená práve týmto tigrom, ktorý pobil všetkých členov tlupy včítane rady starších. A bolo nielen po tlupe, ale aj po demokracii. Veru kľukaté cesty mala demokracia kým prepukla v plnej kráse v dvadsiatom osvietenom storočí. Mali by sme jej postaviť pomník.
A teraz ako pochodí tiger v tej druhej tlupe, kde vládne neohrozenou rukou tento hnusný diktátor. Nuž, diktátor okamžite schmatne kopiju – má ju vždy poruke a sa postaví proti tigrovi. A k nemu sa okamžite postavia ostatní členovia tlupy, veď ak v boji preukážu odvahu väčšiu ako ten druhý a snáď postúpia na rebríčku spoločenskej hierarchie možno aj na druhé miesto a ak v tomto ľútom boji padne náčelník, tak možno postúpia na jeho miesto a budú to práve oni, ktorí budú mať výsostné právo oplodňovať ženské osadenstvo tlupy. Áno, takáto zaostalá je táto tlupa. Tak zaostalá, že dokonca zakríknuté ženy, nie aby sa vrhli do boja s tigrom, naopak sa zbabelo schovajú do kúta jaskyne a svojimi telami chránia neandertálsky drobizg. Ešte veľa vody pretečie dolu Váhom, kým v čele tlupy bude môcť stáť prezidentka.
Nuž asi tušíme, ako to skončí. Smutne. Nedemokratická tlupa prežije a ešte dlho potrvá, kým vykynoží všetkých šabľozubých tigrov, mamutov, jaskynných medveďov, vlkov až napokon nič nebude ohrozovať tlupy, kde pomaly začne rozhárať svetielko demokracie.
Veru dlhé roky trvalo, kým sme sa dopracovali k našej údajnej demokracii. Kým sme zabili zvera, ktorý v nás driemal, kým sme sa naučili poslúchať vlastný rozum a prestali slepo poslúchať diktátorov.
A je to naozaj tak? Naozaj sme prestali počúvať nadsamcov a demokraticky rozhodujeme nielen o chode spoločnosti, ale dokonca aj o sebe? Aj my ženatí?
Nuž vráťme sa do našej jaskyne, kde krutým spôsobom vládne despotický náčelník. Ako to vôbec celé vzniklo, že si členovia tlupy – napospol riadni chlapi – nechajú skákať po hlave od niekoho, kto je taký istý ako oni sami (neboli ešte majetkové rozdiely, neboli peniaze, neboli úplatky).
Nuž takáto tlupa sa živila lovom a nič iné len lov mohol zabezpečiť prežitie skupiny. Nuž a tento lov vyžadoval nielen silu, ale aj šikovnosť a múdrosť. Bolo treba zviera najprv vystopovať, vedieť kde sa môže nachádzať a napokon nájsť tú správnu taktiku na skolenie zvieraťa. Nuž a vždy tam bol niekto komu to išlo lepšie ako iným a aj tým iným bolo lepšie, ak sa teda spoľahli na šikovnejšieho, ktorý sa napokon stal ich náčelníkom a bol ním dovtedy, kým bol najšikovnejší. A pod ním sa vytvorila skupina mužov, ktorí boli menej šikovní a iba čakali na svoju príležitosť. Hnala ich k tomu úplne sebecká túžba byť prvým a preto sa činili. A aby sme nezabudli na ženy. Pôvodne aj ony chodili na lov, boli rovnako šikovné ako chlapi, boli dokonca prefíkanejšie a dokonca vydržali aj na chvíľu prestať rozprávať, aby nevyrušili korisť. No pri tom love sa občas stalo, že niekto aj zahynul, niekedy dokonca málokto prežil a hoci bol jaskynný človek úplný trpák, ale toľko pochopil, že je lepšie ak pokapú muži – trebárs aj skoro všetci, ako by to mali byť ženy. Tie boli dôležitejšie, lebo iba ony dokázali poskytnúť náhradu za padlého lovca. Trvalo to síce trochu dlho, ale bola záruka, že žena skôr porodí a vychová lovca ako muž. Ešte neboli také výdobytky ako dnes a lovci netušili, že môžu byť aj oni tehotní. O veľa prišli. Lovci dokonca ani netušili, že aj oni by mohli mať materskú a nechodiť na nebezpečný lov. Vlastne boli tlupy, kde chlapi ostávali v jaskyniach na materskej a ženy chodili na lov, len z nejakého záhadného dôvodu tieto tlupy neprežili jednu generáciu, fakt nechápem prečo, keď to mali tak dobre rozbehnuté.
A vráťme sa k našej despotickej tlupe, kde ženy sedeli v jaskyniach, varovali deti a prežúvali kožky.
Ženy najprv pindali, že musia sedieť na riti, no napokon si zvykli. Kto by si nezvykol sedieť v teple a suchu a hlavne môcť stále mleť hubou. Napokon, ani o deti sa nemuseli moc starať, ak sa nejaké utopilo, zabilo, uchytil ho šakal, tak detí bolo dosť, antikoncepciu a ani abortion nik nepoznal. Rodilo sa jedna radosť a keďže chlapov stále ubúdalo – daň lovu bola strašná – tak ženy začali požívať všeobecnú úctu a aj si ju začali užívať. A žena bola tým váženejšia, čím viac potomkov dokázala zanechať po sebe, nuž a kto by nechcel kopulovať práve s takou ženou. A nebol to práve náčelník, ktorý si dal sakramentsky záležať na tom, aby to bol práve on? A – keďže ešte neexistovalo manželstvo a áno, niečo také čo sa volá manželská nevera, tak ktorá žena z tlupy by nechcela byť oplodnená práve náčelníkom, aby aj ona požívala všeobecnú úctu ako tá najviac rodiaca a náčelníkovi patriaca žena?
Nuž teda všetky mu liezli pod prikrývky a ostatným na spoločensky nižšie stojacím členom tlupy neostávalo nič iné, len si nejakú tú kúpiť nejakou mušľou, pekným kamienkom, šikovnejší jej vyrobil hrebeň (v jaskyni síce bolo prítmie, ale na vši sa hrebeň hodil) a tí silnejší si ženu jednoducho šlohli z tlupy vedľa.
Veru dobre bolo byť na vrchole spločenskej hierarchie v jaskyni. A preto sa každý chlap snažil byť tým prvým. A pod ním sa vytvorila skupina hodnostne nižších členov tlupy, kde každý poznal svoje miesto od najnižšieho po najvyššieho a stúpať po tomto rebríčku znamenalo snažiť sa byť lepší, múdrejší, šikovnejší a silnejší. Nakoniec si to všimol aj náčelník (tisíc rokov to trvalo) a začal viac využívať rozum ako sprostú silu (aj keď tá stále zohrávala významnú úlohu). A náčelník zistil, že si poriadok v skupine spraví tak, že bude rozdeľovať. (už panoval). A teda on rozhodoval komu a aká časť koristi sa rozdelí. On napokon rozdeľoval aj ženy v jaskyni, lebo každá chcela patriť jemu a len jemu. A aj patrila. Taký jaskynný hárem. A rozdeľoval zas pochopiteľne podľa hierarchie v skupine. Druhý dostal najviac (stále menej ako on sám) tretí trošku menej a posledný nič. Alebo takmer nič. Presne ako v tej hre, s ktorou sa bavíme s najmenšími deťmi (tomu dala na lyžičku, tomu dala mištičku, a tomu vôbec nedala…)
Áno, máme veľa spoločné s našimi jaskynnými predkami a minulosťou.
Ale späť k našej tlupe a jej hierarchii.
Každý chcel byť prvý, každý chcel mať najväčší podiel koristi (a postupom času to nebolo len mäso a ženy, ale – ako šiel vývoj dopredu – tak korisťou sa stalo zlato, otroci, územia a samozrejme ženy. Už to neboli tie najlepšie rodiace, ale tie najkrajšie. Totiž už sa nežilo v prítmí jaskyne, ale v palácoch.
A keďže pokiaľ v tlupe bolo tých chlapov iba zopár – snáď desiatky. Tak postupne, ako sa zväčšovala tlupa a sa zväčšovala aj deliaca korisť, sa zväčšovalo aj množstvo chlapov, ktorí sa mohli deliť o korisť A sa zväčšoval číselný rad členov stojacich na rebríčku spoločenskej hierarchie. Koľko členov? Sto, tisíc, desaťtisíc a napokon koľko ich bolo? Nuž ťažko je byť najlepší v triede, nie to ešte ak má tlupa tisíc členov, či nebodaj milión. Ako dokážem ak som v poradí milión dvestoštyridsiaty tisíci, že som práve ja najlepší? Ako budem skákať po tomto spoločenskom rebríčku? Po jednom stupienku ako v triede či v tlupe v jaskyni? Nuž to by som sa naskákal.
Ale tento problém už – pre naše šťastie- vyriešila prvotnopospolná spoločnosť. A síce – odmeňovaním. Ak teda náčelník ulovil mamuta, tak nemohol si dovoliť opomenúť druhého, tretieho… ale po tisícoch rokoch, keď sa vžilo (a prakticky ukázalo ako najlepšie riešenie na prežitie), že to čo spraví (povie) náčelník je sväté, tak si mohol aj náčelník dovoliť uprednostniť napríklad takého desiateho v hierarchii a ten sa automaticky postavil na druhé miesto. Občas boli aj nejaké vzbury, ktoré ak náhodou neboli krvavo potlačené, tak aj úspešný šéf vzbúrencov si veľmi rýchlo osvojil heslo „rozdeľuj a panuj“.
Nuž ale ako si náčelník všimne práve mňa? Mňa, keď nijako nevynikám, nie som ani zďaleka povšimnutia hodný? Nuž šéf si ma buď všimne náhodou, alebo sa za mňa niekto prihovorí (napríklad som niekoho dieťa – možno ma má náčelník s niektorou a tá ho na mňa upozornila) alebo jednoducho upozorním sám na seba- ľudovo povedané pchaním sa do riti.
Za tisíce tokov sme sa naučili slepo poslúchať a veriť náčelníkovi, vlastne to máme po milióny rokov evolučne vrodené (všetky stádovite žijúce živočíšne druhy majú vodcu stáda, ktorého slepo – doslova slepo počúvajú). Tisíce rokov lipneme na perách toho, koho považujeme za náčelníka, vedúceho, predsedu, veliteľa. kráľa, prezidenta. A nielen to, lipneme a slepo poslúchame aj ich menovaných zástupcov – lebo to sú tí druhí v rade a my máme desaťtisícročnú vrodenú a už aj získanú schopnosť, že počúvať náčelníka je prvý predpoklad prežitia. (Aj vy ste patrili k tým, ktorí ako deti nechápali a sa čudovali ako môžu ísť chlapi bojovať a počúvať rozkazy ak ich tam čaká len smrť? A teraz ako dospelí to už chápete a sa čudujete prečo to ako dospelí chápete a ste ochotní počúvať evidentných debilov?)
Nuž za tisíce rokov sme sa naučili, že náčelník napokon koná v záujme prežitia tlupy a teda predsa len vyberá – má na to oko – k svojmu boku práve tých najšikovnejších aby – sledujúc zas vlastný prospech – mu v konečnom dôsledku umožnili sa udržať na svojom poste.
Nuž a teda aký to má súvis s dneškom?
Chtiac či nechtia, hoci máme vlastný rozum a vieme „kriticky myslieť“, tak predsa prezident je prezident a hoci máme pochybnosti a možno predsa len neskáčeme ako píska, predsa mu uveríme alebo sme určite náchylnejší uveriť jemu ako niekomu bezvýznamnému čo tvrdí opak.
Napokon si myslíme, že všetci Nemci boli bezduché hovadá, čo počúvali slaboduchého frajera? Áno, boli bezduché hovadá, lepšie povedané hovädá, ktoré prosto poslúchali, lebo im to kázal základný spoločenský inštinkt: stádovitý pud. Pud – inštinkt – udržať sa v skupine. Za každú cenu. Iba v skupine mám zaručené prežitie. Proste nik nemôže stáť bokom. Alebo asi vieme všetci, aké je ťažké stáť bokom. Spomeňme si na báseň od Kiplinga (Maugli), If, alebo v českom preklade: Jsi muž. Je to najvyššie zo stojacích pudov. Vyššie ako pud sebazáchovy – to je ten – obrana útek, vyššie ako pud prijímania potravy a vyššie ako rozmnožovací pud. (Vo zvieracej ríši člen, ktorý je najspodnejšom stupienku je nielen neschopný rozmnožovania, ale ani prijímania potravy. A napokon to platí aj o ľudskej spoločnosti, len sa to volá všelijako ináč, napríklad depresia, alebo lepšie znejúci svetobôľ).
Veru tak. Lomcujú nami pudy, nie preto, že sme sprostí, ale preto, lebo nám práve tieto pudy umožnili prežiť a dožiť sa dneška.
Problém dneška však je ten, že napokon voľakedy tí najlepší a najschopnejší stáli najvyššie – so všetkým dôsledkami – či už to boli diktátori, králi, faraóni. Áno, mnohí si pomáhali aj rôznymi bohmi – bolo to trochu ľahšie – veď napokon ak by aj mali pravdu pochybovači, že boh nie je, tak napokon ak by aj nebol, tak by si ho ľudia museli stvoriť ako niečo potrebné, ako si stvorili napríklad koleso. A mimochodom my sme ešte koleso nezavrhli, tak prečo zavrhujeme boha? Máme niečo lepšie? Máme ho čím nahradiť?
Takže dnes nám nevládnu najlepší, ale tí, ktorých niekto prezentuje ako najlepších.
A ktože nám to ich to prezentuje ako najlepších?
Oni sa prezentujú sami?
Oni so svojimi úžasnými myšlienkami, silou či čarom osobnosti? Nie sú to náhodou iba tí, ktorých si vybrali ( „niekto“? Vládcovia sveta? Kapitál? Cudzie mocnosti, Oligarchovia?)
A my verní našim pudom (nie je to nič zlé a nič s tým nespravíme) ich napokon volíme a zvolíme?
Nuž, verte mi, tých ktorí sa uchádzajú o našu priazeň môžeme rozdeliť do dvoch kategórií.
Prvá: politici, ktorých nám „niekto“ vybral, aby čo najlepšie presadzovali záujmy toho niekoho a v tomto im sekundujú aj masmédiá, ktoré čisto náhodou už majú v rukách.
Druhá: to sú tí, ktorých síce nevybral „niekto“, aby zastupoval jeho záujmy, avšak ak náhodou uspejú, tak sa veľmi rýchlo zorientujú a pochopia, kde je sever. Rozumej, naučia sa poslúchať veľmi rýchlo.
Áno, je tu aj tretia skupina a síce tí šikovní, múdri, silní, charakterní , alebo len nezávislí – ale kto o nich vie? Kto im dal priestor, aby presvedčili? A prečo oni sami teda nepresvedčili, ak sú takí šikovní?
Nuž – to je začarovaný kruh. Lebo nedostali priestor. A napokon aj ten redaktor, či redaktorka, ktorá evidentne je na strane niekoho, tak určite sa nemýli lebo je – v pomyselnom hierarchickom rebríčku – vyššie, ako si ty alebo ja. Tiež bola vybratá tak, aby plnila niekoho záujmy, alebo: koho chlieb jem, toho pieseň spievam (ach aký boli tí naši starí otcovia múdri).
Dovetok:
Áno, treba pri vhadzovaní si spomenúť na to, že MY máme rozum a slobodnú vôľu a nie sme zmietaní pudmi ako nejaký somár či krava.
Len či nám ten rozum aj naozaj pomôže. Dokážeme rozpoznať kto za koho kope?
"Zistil som iba to, že pravý Boh vytvoril... ...
Celá debata | RSS tejto debaty