Jozef Čahy

Pred pár desiatkami rokov sa otvorili hranice a do tzv. slobodného sveta sme my zo Slovenska a nielen zo Slovenska, ale aj s Maďarska či Česka mohli  vycestovať bez toho, aby sme museli robiť nezmyselné množstvo administratívnych úkonov. Ja osobne ako stavebný inžinier a architekt som dúfal o.i. v to, že Slovač odkuká ako vyzerajú rodinné domy tam za ostnatým drôtom. Dúfal som, že ľudia konečne zavrhnú manzardové domy kde  nad prízemím sa týčil  vikier, za ktorým sa skrýval prázdny podkrovný priestor, ktorý nielenže zíval prázdnotou, ale v mnohých prípadoch tam nebol ani len prístup. Ale bola to móda, alebo keď sused má také, musím mať aj ja. (čo by napokon nebol až taký problém). Dúfal som márne. Dúfal som, že zo Slovenska zmiznú nezmyselné „televízne” domy a kde zas na poschodí- už obývateľnom sa týčil do ulice balkón, či lodžia v celej šírke domu. Priestor kde nikdy nikto nevidel niekoho sa čo len postaviť s cigaretou v ruke, či vešať bielizeň. Dúfal som márne. Dúfal som, že zo Slovenska zmiznú letné kuchyne, kde Slováci trávili svoj denný čas a do skutočného domu sa šli len vyspať, tráviť Vianoce, či ukázať hosťom.

Zmenil sa k lepšiemu obraz slovenskej dediny? Naopak. Slovenské dediny, kde sa vedľa pôvodnej architektúry, ktorá sa líšila od kraja po kraj, či od stolice po stolicu ( Turiec, Tekov, Spiš…)  začali zjavovať okrem už spomínaných televíznych či manzardových domov domy od výmyslu sveta, ktoré svedčili o „zmysle” pre krásu a o hĺbke peňaženky samotného majiteľa. Slovenská dedina sa stala eldorádom slovenských architektov, kde každý sa chcel stať Le Corbuisierom, či Wrightom. A tak vedľa kociek všetkých možných tvarov sa do slovenských ulíc dostali bungalovy, ktoré čo do obľúbenosti a hrôzy úspešne konkurovali televíznym, či manzardovým domom. A korunu tomu všetkému dali ploty. Ploty a satelity.  Nepriehľadné ploty, najlepšie čo najvyššie, aby preboha nebolo vidno majiteľku či aby sa majiteľ lepšie ubránil nájazdu Tatárov. Majitelia prosto nechceli, aby im niekto pozeral do dvora, ale naopak dávali na obdiv svoje auto, či autá, ktoré začali parkovať výlučne na ulici. Nech všetci vidia.   Prosto slovenská dedina sa stala nocľahárňou individualít kde nik nechcel mať nič s nikým, kde sused nemal šajnu kto býva vedľa, ale zato veľmi dobre vedel čo sa deje za horami dolami. Povedali mu to v televízii.

A satelity postavené tak ďaleko od dedín, aby bolo každému jasné, že oni už nie sú „dedinčania” Nevedeli čo sú zač ale určite vedeli čo nechcú byť zač. A v satelitoch zas všehochuť architektonických štýlov, s plotmi týčiacich sa do neba a s cestami zapratanými autami.

Takže toto sa nám na Slovensku podarilo vytvoriť za už pomaly polstoročie budovania „demokracie”. Stádové INDIVIDUALITY. Stádo, kde každý chce byť iný ako ten druhý napriek tomu, že je úplne taký istý ako ten druhý a slovenské dediny- teda architektúra v nich (ak sa to teda dá ešte nazvať architektúra) je odrazom týchto individualít a teda odrazom Slovenska či moderne- tejto krajiny.  Odrazom nás všetkých.

A teda je to zlé, či je to dobré. Je to pekné, či je to škaredé. Je to odsúdeniahodné, či chvályhodné. Aké to teda je.

Nájsť odpoveď je jednoduché. Ako teda nájsť odpoveď?

V čase mojej mladosti sme ako chlapci mali rôzne kratochvíle a jedna z nich bola nalepovanie si do zošita zahraničné autá. Nik si nenalepoval „naše”- Škody, Lady či Trabanty. Nalepovali sme si Mercedesy, BMW-čka, Fordy… Prečo? Lebo sa nám páčili. A ak sa na ulici zjavilo nejaké zahraničné auto, tak  malo množstvo obdivovateľov nielen z radu detí. Bola tu jedna výnimka- Tatra 603. Tá bola obdivovaná a aj nalepovaná. A bolo ich ako šafranu. Obrázky áut  sa dnes nenalepujú. Pekné autá sú všadeprítomné. Nie je dôvod nad nimi híkať (prečo sa akurát tu píše mäkké i?), či si ich fotiť. A fotoaparát dnes máme všetci. A všetci si aj dnes fotíme a posielame fotky kadetade, či hocikomu ak sa nám niečo páči. A čo sa nám páči? Nuž keďže chodíme po svete, tak si fotíme a obdivujeme o.i. aj architektúru. Kto by si nevyfotil Eifelovku, Notre Dame či kostol vo Florencii? Kto by neobdivoval   rázovité alpské dediny,  kamenné anglické mestá, či na vrchu sa týčiace toskánske mestečká? Sú tie mestečká, či dedinky rázovité? Čo to je rázovité? Rázovité je to, čo si zachovalo svoju tradičnú a typickú podobu. A teda v Rakúsku či Nemecku sa ideme ufotiť k smrti, lebo tam je všetko rázovité. Aj nové domy sú rázovité. Teda stavajú sa také aké sa stavali pred sto, dvesto rokmi. A opravy, či rekonštrukcie sú tiež rázovité. Rázovité a fotogenické. Páči sa nám to. Páči sa nám Vlkolínec, páči sa ním Štiavnica, nepáči sa nám… ( nechcem nikoho uraziť, ale ktoré slovenské mesto zo stoštyridsiatich sa nám páči a si ho fotíme?).

A teda prečo sa nám niečo páči a niečo nie. Prečo niečo považujeme za pekné a niečo nie a napokon, prečo ak sa nám niečo páči tak my nechceme, aby sa páčilo aj to naše?

Nedávno ľahla popolom strecha Notre Dame. Chrámu asi najznámejšieho vo Francúzsku, hoci podobných katedrál je vo Francúzsku čo sa týka rozlohy, veľkosti majestátnosti a umeleckej hodnoty osemdesiat.

Notre Dame bola zničená (ostali holé múry a strecha) počas francúzskej revolúcie – tak to už v revolúciach chodí- ničia sa kostoly a až do 19 storočia ako Chrám rozumu!!! slúžila rôznym účelom až ju teda neopravili a nedali do pôvodného stavu. A o zrekonštruovanie do pôvodnej polohy sa postaral Eugène Viollet-le-Duc. Pre nás obyčajných smrteľníkov úplne neznáme meno. Neznáme však aj pre našich architektov projektujúcich obydlia našich dedín. Je to o.i. aj architekt ktorý „projektoval“ svetovo známe Carsassone. Nuž a tohto autora si možno zapamätáme ak sa dozvieme, že je autorom výtvarného návrhu vitráži už v spomínanom Notre Dame. Vitráží ktoré sa počas požiaru nepoškodili ale! sa musia nahradiť. A tak tí ktorí ich doteraz nevideli majú smolu, už tam sú moderné vitráže odrážajúce ducha doby (netuším, čo to znamená a ani a tie vitráže nie som zvedavý)

Architekt Eugène Viollet-le-Duc je aj autor pár odborných článkov v ktorých obhajuje svoje architektonické návrhy Carcassone podobne ako bratislavský hrad malo byť zbúrané) a o.i. vysvetľuje prečo sa nám veci páčia, či nepáčia. Teda prečo niektorú architektúru vnímame ako peknú a inú nepeknú. A práve tieto jeho slová sa hodia na vysvetlenie toho, prečo sú slovenské dediny hnusné, teda prečo si ich nik nefotí a nie sú turistickou atrakciou.

Voľná a upravená citácia z Dejín umenia od José Pijoana :

Človek je tvor spoločenský. K jeho šťastiu treba aby cítil spolupatričnosť s inými ľuďmi. Roľník sa dobre cíti v spoločnosti roľníkov, šľachtic v spoločnosti šľachticov, alebo vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá. Teda každý žije v nejakej spoločnosti ,chce v nej žiť a chce do nej patriť- kto chce s vlkmi žiť musí s nimi vyť. A ak teda chce do nej patriť tak musí prijať nielen pravidlá tejto spoločnosti ale aj vonkajšie znaky tejto spoločnosti A k vonkajším znakom patrí spoločný jazyk, spoločné zvyky, spoločné obliekanie, teda vonkajšie znaky, ktoré ho jednoznačne zaraďujú do „jeho“ skupiny a jednoznačne oddeľujú od inej skupiny. A k týmto vonkajším znakom patrí aj  vzhľad domov teda architektúra. Preto boli domy dedín, či miest „na jedno kopyto“ Domy charakterizovali skupinu ľudí ktorá patrila k sebe. Ináč vyzerali domy mešťanov, ináč domy sedliakov. Všetky boli rovnaké líšili sa v detailoch. Samozrejme aj tu sa prejavoval „duch doby“ ale nie prestavbou celej hmoty naraz ale postupne. Postupne sa domy stávali väčšími, okná sa zväčšovali, otvorené ohniská sa nahrádzali  kastrólami- tie pece sa tak volali (podľa francúzskeho vynálezca Cuvilésa ktorý to nazval Castrol) neskôr šporheltami (pec podľa firmy Sparheld ) Vývoj šiel pomaly a tak, že charakter obcí sa nemenil, architektúra domov sa pretvárala postupne a práve vzhľad dedín utvrdzoval v ich obyvateľoch spolupatričnosť k skupine. Rovnako sa obliekali, rovnako bývali. Príslušnosť k skupine – nech je tá skupina akákoľvek- dodáva človeku pocit elementárneho šťastia. A aj my chtiac nechtiac vnímame ak sa nachádzame v prostredí ktoré pôsobí jednoliato a vytvára predstavu „spoločenskej skupiny“ cítime príjemne, či si to uvedomujeme alebo nie. A preto sa cítime dobre v uličkách chorvátskych prístavných miest. Cítime, že by sme tam mohli patriť. Preto sa radi prechádzame po rétorománskych mestečkách Švajčiarska, lebo- tu by sme chceli žiť, sem by sme chceli patriť.  Eugène Viollet-le-Duc obhajoval a presviedčal, že chrámy zničené revolučnou luzou musia myť také aké boli aby sme sa v nich cítili príjemne. (spomeňme si na architektonické  kostolové hrôzy ktoré na Slovensku postavila Cirkev z záchvate zbožnosti. Nik sa v nich necíti dobre asi len okrem kňazov ktorý majú radi samotu a radi kážu v prázdnych priestoroch).

A teda preto sa nik necíti dobre v našich dedinách, jednoducho ich architektúra nevytvára pocit spolupatričnosti k nejakej skupine. A tento pocit „nespolupatričnosti“ len podčiarkujú betónové ploty okolo pozemkov. A ľudia si hľadajú náhradnú spolupatričnosť  na sociálnych sieťach, v televízii, v pomyselnej príslušnosti k tej či onej politickej strany a príslušníkov inej politickej strany považujú za svojich nepriateľov a tak sa k nim aj správajú. Podobne ako príslušník jednej loveckej tlupy nenávidel príslušníka inej loveckej tlupy (on musel, jednalo sa o jeho prežitie). Alebo tak ako príslušník jednej dediny neznie príslušníka inej dediny. Možno si ešte niekto starší spomenie, že ak sa na dedinskej zábave zjavil mládenec z vedľajšej dediny tak mu miestny dali príučku. Kroj bol určujúci kam ten mládenec patril a nato bol kroj a nato boli aj vonkajšie znaky architektúry.

Takže ako sa vraví, že všetko so všetkým súvisí tak aj  architektúra našich dedín ovplyvňuje našu pohodu. Teda v slovenskom prípade – nepohodu

A ako z toho von? Nuž tak ako nám lekári radia ako žiť, tak by nám aj architekti mali radiť v čom žiť. No v dnešných časoch tak ako sú lekári ovplyvnení farma firmami a ich cieľom nie je zdravie pacienta ale finančné zdravie farma firiem, tak zas dnešní architekti  okrem toho, že nemajú elementárny zmysel pre krásu tak sú zas v zajatí výrobcov stavebných materiálov, ktorí im ponúkajú provízie z použitia v projektoch. A nielen oni ale aj my podľahneme móde a reklame hoci nám nik provízie neponúka. Výsledok- večná nepokojnosť a zúfalé hľadanie spoločenské skupiny do ktorej by som rád patril. A teda ak všetci majú vrkoč, chcem mať aj ja aby som vyjadril spolupatričnosť k skupine, ak sa niekto preháňa na kolobežke po bratislavskom nábreží tak sa budem aj ja, ak je niekto potetovaný budem aj ja ak je niekto „iný“ budem aj ja, a ak niekto má bungalov, tak chcem aj ja a je mi jedno kde ho postavím, lebo ja patrím k tým moderným.

A tak ako sa meníme my, sa mení aj tvár našich dedín. Nie je čo fotiť, nie je čo obdivovať. A tak ako je tvár zrkadlo duše, tak je tvár našich dedín zrkadlom nás. Nás všetkých. Nás nešťastných hľadajúcich šťastie a hľadajúcich niekoho, kto nás urobí šťastným.

Pozn.: autor textu je zároveň autorom obrázkov.