Jozef Čahy

Motto: „Ak nedokážem vysvetliť čokoľvek z fyziky svojej upratovačke, tak aby to pochopila, tak je chyba vo mne a nie v upratovačke”.

(Ernest Rutherford)

Odpoveď na otázku prečo sú manželstva nešťastné je naporúdzi. Predsa ak sú nešťastné ženy, viď: Prečo sú ženy nešťastné, a aj muži sú nešťastní, viď: Prečo sú muži nešťastní. Tak z toho logicky vyplýva, že aj zväzok medzi ženou a mužom bude nešťastný a teda aj manželstvá budú nešťastné. A tu veru ani Pán Boh nepomôže, darmo si sľúbili to čo si sľúbili pred oltárom a Bohom.

Môžeme parafrázovať konjunkciu (druhý ročník gymnázia): Ak je žena NEŠŤASTNÁ  a muž NEŠŤASTNÝ tak aj manželstvo je NEŠŤASTNÉ.

A tu by sme teda mohli skončiť. Totiž základný predpoklad šťastia v manželstve je aby bol muž dominantný- a teda nadradený žene, a žena naopak podriadená mužovi a teda submisívna.

A toto dnes je veru veľmi ťažké dosiahnuť dnes, keď ženy majú rovnaké alebo vyššie vzdelanie ako muži a aj ich pracovné postavenie môže (vlastne v EÚ musí) byť vyššie ako postavenie muža. Už dávno neplatí to staré známe: muž živiteľ rodiny. Totiž dnes máloktorý muž sa dokáže sám postarať o ženu a jej deti doma. Jednoducho musia pracovať obaja ak chcú si udržať materiálny štandard určovaný spoločnosťou. A je tu paradox. Žijeme v najbohatšej možnej dobe v porovnaní s minulosťou, máme všetci všetko, dom, byt auto chatu… a napriek tomu nie sme šťastní. A ak to, že ľudia pred pár rokmi, za socializmu, za kapitalizmu, za feudalizmu, za nevoľníctva, za otrokárstva, za prvotnopospolnej spoločnosti či za spoločnosti lovcov boli šťastní? A myslí si niekto že neboli šťastní? A teda boli?

 Nuž ak chceme povedať či sme alebo nie sme  šťastní tak zo životnej skúsenosti všetci vieme, že chvíľky šťastia sú prchavé a väčšinou všetci sme šťastní už boli. Všetci spomíname na chvíle dávno minulé ako na chvíle šťastné neuvedomujúc si vtedy prežívajúc tú chvíľu, že sme boli šťastní. Takže šťastie už bolo a aj dnešná chvíľa – ak ju prežijeme- sa nám bude zdať z odstupom času šťastná.

A teda ako to, že všetci naši predkovia nech už žili v akomkoľvek spoločenskom zriadení boli šťastní? Ako to, že boli šťastní poddaní ktorí žili v dnes nepredstaviteľných podmienkach? Ako to, že boli šťastní naši predkovia v jaskyniach, keď žili v zime pod hrozbou hladu a teda životnej existencie celý život? Ako to, že boli šťastní ľudia na dedinách za prvej ČSR, keď pracovali – a to doslova- od rána do večera, spali na zemi, v maštali, v komore, bývali v jednej izbe a oheň horel len keď sa varilo?

Nuž takto by sme mohli pokračovať. Tí ktorí sú dnes dôchodcovia a zažili život (nie všetci ) keď sa ešte spalo v nevykúrených izbách, žilo bez kanalizácie, a najteplejšia miestnosť bola maštaľ, vedia o čom hovorím a dnešní mladí ktorí nie sú zástancovia memorovania si to ani náhodou nevedia predstaviť. A dnešní mladí sa samozrejme budú so mnou sporiť v otázke šťastia v minulosti.

A teda boli alebo neboli šťastní naši predkovia?

A čo je teda reálne meradlo šťastia?

Najprv si položme otázku ktorá trápila určite každého z nás v časoch mladosti a síce: čo je zmysel života. Napísali sa o tom celé knihy. J.J. Rouseau  považoval za zmysel života dosiahnutie šťastia a to on dosahoval (aspoň podľa toho čo písal) v prechádzke po prírode (v skutočnosti ho nachádzal v lone žien, ale o tom nepísal).

Marx a komunisti považovali za zmysel života boj za práva robotníckej triedy. A samozrejme sa nepýtali robotníkov či o to stoja.

Kresťania zas považovali za zmysel života život po živote, teda v Nebi a tiež bojovali proti každému kto nechcel v ich Nebi žiť.  

Dnešní mladí (aspoň tak to vidím ja) považujú za zmysel života boj. Permanentný boj za všetko možné a proti všetkým ktorí za to všetko možné nebojujú. A to teda majú spoločné s komunistami. Len boj proti zlým kapitalistom preorientovali za boj proti všetkým a všetkému čo produkuje CO2.

A teda čo je zmysel života?

Nuž zmysel života je jedno jediné a síce zachovanie života, alebo zachovanie potomstva. A je to jedno, či sa jedná o dážďovku, medvede či človeka. Ich všetkých- a teda všetkých živých organizmov zmyslom života je- zanechanie potomstva.

A teda, to je meradlo šťastia. Teda ak by naši predkovia neboli šťastní tak by nezachovali žiadne potomstvo a teda by sme neboli. Ani ty, ani ja.

A na to aby každý živý organizmus zachoval potomstvo (a teda bol šťastný) si musel vymyslieť- teda museli sa vyvinúť také vzorce správania aby to potomstvo priviedol na svet a aby ho zároveň priviedol do dospelosti.

A iné vzorce správania si vyvinula hrdlička a iné človek. Iné vlk a iné sýkorka.

A aké vzorce správania si vyvinul človek?

Nuž čuduj sa svete také isté ako vyššie uvedené zvieratá, alebo všetky živé organizmy ktoré sa starajú o svoje potomstvo spoločne, v páre či už sa jedná o rybu, hus alebo človeka.

A vzorec toho správania je jednoduchý: dominantný samec, podriadená samica. Alebo po ľudsky povedané nadriadený muž, podriadená žena.

Asi sa to nečíta dobre našim feministkám či vlastne asi všetkým dnes odkojeným na všadeprítomnej emancipácii a rovnosti pohlaví.

Teda nadriadený muž a podriadená žena.

Nuž ako sa vraví v jednej knihe: never tomu čo je zrejmé. (Artur Hailey: Peniaze)

Ako si to vysvetliť alebo ako to preniesť do života muža a ženy?

Je muž dominantný alebo to je len zdanie?

Poznáte ten vtip: príde voz s uhlím a pohonič kričí na gazdinú: gazdiná, doniesol som vám uhlie. A kôň krúti hlavou a v duchu si vraví, ty, určite TY si priniesol uhlie.

Takže kto priniesol to uhlie, pohonič či kôň. Nuž samozrejme kôň, ale toho bolo treba zapriahnuť atď. a teda k tomu bol potrebný pohonič. On sám by sa teda navláčil, kým by v vo fúrikoch nanosil to uhlie. A tu je analógia s manželstvom. Tak ako koňa poháňa pohonič tak žena poháňa (teda riadi ) muža.  Teda známe: čo by robili muži bez žien? Nič. (Kameň hlúpostí)

To žena je tá ktorá v spoločnom živote muža a ženy je podstatnejšia, a ona ak chce vychovať deti musí si prácu okolo seba organizovať tak aby výsledkom bolo vychovanie detí do úspešnej dospelosti, kde vyrastené deti zas budú úspešne vychovávať vlastné potomstvo. Je to žena, ktorá poťahuje nitky ktorými ovláda muža. Neviditeľné nitky, také aby si ich muž nevšimol. Zas pripomeniem známy výrok jednej ženy: Ano môj muž je pod papučou ale on CHCE byť pod papučou. (starká Sláviková, Trávnica)

Tí ktorí sme úspešne ženatí desiatky rokov a vyhli sme sa všetkými úskaliami manželstva veľmi dobre vieme, že napokon je všetko tak ako chce naša žena. Sme silní, úspešní, bohatí, dokázali sme sa postarať o našu ženu ktorá nechodila do práce a jej deti, sme dominantní, nadriadení ale predsa sme to my ktorí visíme na šnúrkach gatí našich žien.

Veľmi dobre z vlastnej skúsenosti vieme, že ak dáme žene všetko čo ona chce, tak nám zas ona za odmenu dá.

Ľahko sa teda žili v čase lovcov mamutov. Žena túžobne očakávala či príde jej manžel z lovu domov s mäsom či nie (nechajme teraz bokom otázku, či vôbec v jaskynnej dobe vôbec muž a žena žili v jednotlivom páre) a ak prišiel tak ho zahrnula láskou, pochvalou a si ho nakŕmila tým čo mala navarené. A on sa cítil dôležitý a dominantný a nadradený, nevediac, že on je iba ako ten vyššie spomínaný kôň s uhlím ktorému dá gazda keď príde večer do stajne vodu a obrok.

Podobné to bolo aj v dobe keď gazdovia hrdlačili na poliach a ich ženy „sedeli“ doma s deťmi. Bol to muž ktorý prinášal domov poživeň a bola to žena ktorá sa oňho za odmenu starala. A žena bola tá ktorá rozdávala v skutočnosti karty. Beda tomu nešťastníkovi ktorý by neprišiel večer domov s tým, že nestihol zasiať, či nepriniesol výplatu. To ženy vyhnali nás chlapov v tepla (či chladu?) jaskyne, lebo chlap nevie deti ani rodiť a už vôbec nevie sa o nich postarať.

To mi chlapi sme tí ktorí dokážu za ženký úsmev hory prenášať.

 Takže ako na to, aby v dnešnej dobe keď všetko materiálne máme, keď naše ženy chodia do práce a nepotrebujú nás na to aby prežili v dobe keď naše ženy majú rovnaké vzdelanie ako my a dokonca rovnaké či vyššie pracovné zaradenie ako my?

Ako teda spraviť manželstvo šťastné keď nie je splnený základný predpoklad šťastného manželstva a síce: nadradený muž, podriadená žena?

Najprv si povedzme ako to vyriešili iní stavovci, ryby, vtáky cicavce ktoré v pároch vychovávajú svoje potomstvo.

Vlk. Vlčica je v brlohu. Má mláďatá ktoré sú odkázané na materské mlieko. Prichádza vlk prináša potravu pre vlčicu. Ak vlk potravu neprináša tak ho vlčica napadne. Zubami pochopiteľne. A jemu je jasné, že prosto má ísť niečo pozháňať pod zub. To si pripomeňme, že vlk NIKDY neodplatí vlčici rovnakou mierou-  totiž- On ju nikdy nenapadne.

Vtáky, hýľ. Hýlia samica sedí na vajciach (s hýľom sa nestriedajú ) a hýľ prichádza k hniezdu a samica ho napadne. Nie preto, žeby bola ona silnejšia ale jednoducho chce aby jej „manžel“ vyvrhol potravu. Zas analógia s vlkom. Nie vždy má hýľ potravu, ale on tiež nikdy nenapadne samičku.

A ako perličku spomeniem, že aj v ríši hmyzu napáda samička samca. Avšak len v čase párenia- totiž len v tedy sa oba pohlavia majú dôvod stretnúť. Taký pavúk (niektoré druhy) to riešia tak, že prinášajú pavúčici (väčšej a silnejšej) dar- muchu, či iba obyčajné klbko pavučiny a pokiaľ on robí to čo má robiť tak si pavúčica pochutnáva na muche a nie na ňom. A on sa môže o rok tešiť na novú príležitosť a môže ho tešiť, že nedopadne ako známa modlivka- teda modlivec.

Človek. Žena je doma s deťmi celý deň, večer prichádza manžel domov unavený z práce a jediné čo chce je – mať pokoj. No nemá ho, žena mu začne – tiež unavená po celodennej šichte s deťmi a navyše na konci s nervami- mu začne čistiť žalúdok, z bársčím možným: prečo sa nevyzuješ vonku? v kúpeľni stále tečie voda, kedy konečne spravíš tú poličku? potrebovala by som nové šaty, nemohol by si sa už konečne kopnúť do zadku a niečo už konečne spraviť? Atď. atď… Ženy sú prosto nekonečné sekyrantky. No a muž ak je naozajstný muž, tak ženu objíme poteší a sľúbi, že všetko bude. Raz. Môže to však skončiť hádkou ktorú samozrejme nemôže nijaký muž vyhrať.  No môže sa stať, že je to muž – chudák- že muž zdvihne nielen hlas ale aj ruku. Dnes to znamená okamžitý koniec manželstva, voľakedy sa to muselo „rozchodiť“, alebo, ako sa vraví na Záhorí: husí perí všecko zmerí. (Anton Gúth: Záhorácky slovník)

Vyššie uvedené platí aj keď žena nie je „domáca“ ale pracuje. Totiž okrem práce má na starosti aj deti a domácnosť (to je tá vytúžená emancipácia).

A teda ako z toho von. Ako vykorčuľovať zo situácie, keď muž unavený z práce nachádza doma unavenú a nervóznu ženu. Ona má samozrejme rada svojho muža, no od rána je v jednom kolotoči a romantika je posledné na čo by mohla myslieť.

Ak by to bolo v dobe kamennej tak by muž vedel, že mu žena preto čistí žalúdok, lebo nepriniesol mamuta, a vlastne on by ani nechodil domov. Bez mamuta. Avšak dnes nemôže muž priniesť každý deň domov tisíc euro. A niektorí to nemôžu priniesť nikdy. Ale čo môžu robiť je: priniesť kvety. Prinesenie kvetov je odzbrojujúce. Teda nie vždy ale väčšinou. A prečo to je odzbrojujúce? Nuž prinesením kvetov muž chtiac nechtiac prejaví svoju dominanciu (a o tú vo vzťahu muž- žena ide). Totiž, ale to je na inú debatu, žena štengrovaním muža udržuje- a musí udržovať- v útočnej nálade. Čo ak ju niekto ohrozí? Čo ak ju napadne šablozubý tiger? Jasné dnes je o bezpečnosť postarané inak, ale po tisícročia musel byť muž v útočnej nálade (nie voči svojej žene!) aby mohol okamžite zaútočiť na prípadného nepriateľa. Nuž a prinesením kvetov dáva žene jasne najavo, že je všetko v poriadku a ON to má pod kontrolou a teda ho nemusí štengrovať. Je to niečo podobné ako keď do jaskyne priniesol lovec mäso a povedal tým jasne, že ona je tu a teraz a s ním v bezpečí. A ešte vo väčšom bezpečí sa ona cítila ak jej priniesol nejaký dar. Jantár, zlato. Dnes samozrejme nemôže muž prinášať zlato na počkanie a vlastne ani tie kvety nie, ale raz do týždňa by mohol, totiž pokiaľ sú kvety nezvädnuté tak čaro pretrváva.

A tak je pre zachovanie manželstva nevyhnutné aby si manželia vypestovali zvyky, také zvyky ktoré vytvárajú dojem, že MUŽ je pánom domu a kvety tento dojem vytvárajú.

Preto nech sa stane z toho zvyk a nech muž prinesie žene kvety pravidelne. Nielen na sviatok. A nech muž nikdy nezabudne priniesť aj nejaký ten šperk, minimálne na Vianoce. Ženu to vždy poteší. Ženu nepoteší vysávač ako darček (hoc muža vŕtačka poteší vždy). Ženu nepoteší keď muž ožehlí. Žiadna domáca práca vykonaná mužom z neho muža v očiach ženy nespraví. Niežeby to nemal robiť, ale ani muž si nevyberá ženu podľa toho ako dobre vysáva.

Pozn.:

Pre lepšie pochopenie problematiky odporúčam knihu Konrad Lorenz: Takzvané zlo