Keď ste prichádzali z periférie talianskeho poloostrova a približovali ste sa k Rímu začínali ste pociťovať už niekoľko sto kilometrov vplyv tohto mesta. Gazdovia mali zavreté vráta, gazdovstvá boli stráženeé, statok v strážených ohradách. Tesne pred Rímom sa obraz krajiny zmenil oproti minulým rokom už veľmi výrazne. Mladí, vínom opojení Rimania vyrážali z mesta buď na vozoch alebo na koňoch tryskom. Nemali čo robiť, boli veselí, stále ochotní robiť vylomeniny – teda sa baviť – tu niečo šľohnúť, tam obšťastniť nejaké dievča, urobiť inšpekciu v nejakej truhlici, zapáliť nejakú stodolu a sa tešiť z pohľadu ako to horí. Roľníci vytvárali domobranu ktorá bdela vo dne v noci.
Každým krokom bližšie k Rímu rástla neistota. Lúpeže, krádeže, lúpežné prepadnutia boli na dennom poriadku a nik ich nepočítal. V Ríme si na tento stav zvykli tak, že sa o tom už ani nehovorilo. K výbuchu zúrivosti ktorý hlavne u mladých bol vždy iba ako následok ich nedotknuteľnosti a stačil pohľad, ostrejšie slovo a hneď to vyvolalo ostrú reakciu. Ulice Ríma boli plné neustále sa flákajúcej a nudiacej sa mládeže z vyšších vrstiev ale aj obyčajnej luzy. Nebol tam rozdiel. Rodičovský dom sa stal iba miesto kam sa chodilo prespávať, stal sa iba ubytovňou.
Polícia denne úplne zbytočne chytala narušiteľov poriadku, sudcovia s úplne nepochopiteľnou posadnutosťou všetko chápať a byť nad vecou znova a znova prepúšťali delikventov aby nenarušili ich „ľudskú dôstojnosť“, Sudcovia mali strach pred „verejnou mienkou“. Po jazdeckých útvaroch ktoré občas predsa len zasiahli sa hádzalo kamením. Život už neurčovali zákony, ale to ako sa bude súdiť určovali okamžité pomery a nálady. Rozhodnutia sudcov tak boli výsmechom nielen zákonov ale hlavne zdravého rozumu. A práve tí starší – od ktorých by sa ten rozum očakával naopak sa snažili aby si pred „vývojom“ udržiavali náskok.
Štát sa stal nepriateľom poctivého občana. Už sa neposkytovala ochrana pred chorobnými javmi a volalo sa to humánnosť. Na slušného človeka ktorý si ctil tradície sa pozeralo zhora a ako na nemú výčitku. Aby sa nestal žalobcom tak sa ho snažili škandalizovať. Štátna pokladnica strkala peniaze do všetkého čo dokázalo rozptýliť „ľud“. Živila masu nečinného proletariátu od kolísky až po hrob. Ťažko pozháňané peniaze z daní tam kde to ešte fungovalo sa rozdávali tam kde to vôbec nefungovalo len aby sa vytvorilo zdanie spokojnosti. Inflácia – to bolo jediné čo rástlo. Denár – ten už dávno nebol zo striebra. Za Comoda ešte mal cenu asi jednej koruny, teraz za sto rokov jeho hodnota klesla na tisícinu. Štát tieto bezcenné peniaze razil, tváril sa, že sú zo striebra a s nimi platil kadečo a kadehoho. Ale, keď ich dostával späť, tak sa tváril, že sú falošné a pýtal viac. Štát sa stal zločincom. Rímska ríša bola zadĺžená a už nemala ani na to aby viedla dobyvačné vojny ktoré v minulosti (keď ešte bola schopná bojovať) plnili štátnu pokladnicu a získavali hnací motor ekonomiky – otrokov. Obchody za peniaze úplne zanikli, obchod s cudzími krajinami ustal. Rím sa prepadol na stupeň platenia v naturáliách. Cenu mali – zlato, perly, drahokamy, pozemky.
Carpe diem (využi deň, ži naplno). Davy denne prúdili do cirkov, arén a divadiel. Už Titus otvoril Koloseum, ktoré začal stavať jeho otec, hrami, ktoré trvali sto dní. Teraz, v čase neskorého Ríma tu bola nepretržitá prevádzka. Koloseum pojalo viac ako päťdesiat tisíc ľudí. Cirkus maximum ich pojal až sto osemdesiat tisíc. Denne sa státisíce Rimanov naháňali za zábavou a tá im bola poskytovaná priehrštím. Desaťtisíce gladiátorov položili svoj život, státisíce zvierat boli masakrované. V koloseu sa konali obrovské štvanice. Cirkus sa naplnil vodou a usporadúvali sa námorné bitky. Voda bola červená od krvi. Luza – teda – obyvatelia Ríma revala v ošiali, žrala, pila, smrdela a oddávala sa sexuálnym radovánkam a sexuálnym zvrátenostiam od výmyslu sveta.
Carpe diam. Zábava dosiahla nový vrchol. Vytvorila sa nenávisť a tá sa pretvorila do krvavej zábavky. Kresťania – v tých časoch takmer výlučne židia – boli po tisíckach predhadzovaní (ako triedny nepriateľ) divokým zvieratám, boli obviňovaní zo všetkého možného, z čarodejníctva, zo sexuálnych orgií a dav šalel v napätom očakávaní zajtrajšieho krvavého divadla. Tribúny pod náporom mužov a žien praskali. A takýchto dní bývalo aj viac ako sto do roka!
V týchto dňoch bol veľký dopyt po ženách rozdávajúcich potešenie, po prostitútoch ktorých počty dosahovali počty prostitútiek. Považovalo sa za vybraný pôžitok súložiť keď bol ešte vzduch plný pachu krvi a ešte znel krik obetí. Dosiahla sa rovnosť pohlaví, akt s opačným pohlavím už nebol v móde.
Prostitútiek (a prostitútov) bol plný Rím. Ich územím bola Etruská ulica, ale súložilo sa všade. Tí majetnejší na Fóre, v stĺpových halách chrámov a knižníc, chudobnejší v priestranných priestoroch Cirku, či rovno na uliciach. Rím bol plný nevestincov, ktoré boli pooznačované obscénnymi domovými štítmi, dávali každému k dispozícii komôrky (od luxusných vyzdobených erotickými motívmi, po diery majúce dva metre štvorcové). Obrovské verejné thermy (kúpele) sa hemžili špecialistami a špecialistkami, služobníkmi markýza de Sada a pána Sachera- Masocha. Chlapci- prostitúti nosili dievčenské rúcha a mnohí z nich boli preoperovaní za ženy a pri akte náležite kvílili ako píše Petronius. Čierni Semiti sa striedali s egyptskými chlapcami s mandľovými očami a plavými Keltmi.
Bola žiadaný blond z Panónie a Germánie, so vzrušovaním a ukájaním sa začínalo už od detí a vítalo sa to ako oslobedenie od frustrácie.
Matky – v rámci „oslobodenia“ dusili svoje novorodeniatka, alebo ich len tak pohadzovali a ich telíčka bolo možné – niekedy ešte živé – nájsť doslova na každom kroku. Zákony síce ešte platili a hrozili vysoké pokuty, ale vývoj bol už ďaleko v predu. Manželstvo, kde všetko klapalo, bolo znakom že muž je trúba a žena suchár. Existovali síce stále manželské zákony ale bolo nepravdepodobné, žeby ich nejaký sudca ešte dbal. Nová doba vymyslela aj nové zvykové právo –„manželstvo dohodou“ spísanou u pravotára, kde sa pozícia ženy nemenila a mohla si robiť čo chcela a s kým chcela. Stalo so zvykom posudzovať navzájom výkonnosť svojich manželiek (v posteli) a nik túto zábavku nekazil. Dokonca sa vytvárali trojice, štvorice a jedna báseň dokonca oslavuje „reťaz piatich“. A keď to prestalo byť príťažlivé tak bol objavený hašiš z Orientu.
Ženy zo spoločnosti a ženy z lúzy si vo svojej skazenosti boli úplne rovné. Vznešená dáma si to bola ochotná rozdať v blate na ulici. Niektoré z rozmaru dávali aj posledné peniaze eunuchom a „holobriadkom“ či hľadali uspokojenie u brutálnych vojakoch a špinavých otrokoch.
Lahôdkou bolo sa prizerať ako boli vojnový zajatci zbavovaní mužstva a Apuleus nie náhodou popisuje sodomiu medzi jednou dámou a oslom.
Svet bol gombička. Naháňačka za pozemskými statkami bola prekonaná naháňačkou za zmyslovými pôžitkami. V Ríme sa konala svadba a celý Rím bol hore nohami keď sa brali muž ktorý zabil dvadsať manželiek a žena ktorá otrávila dvadsaťdva mužov a prijímali sa stávky kto skôr pôjde na onen svet. Vyhral muž a keď šiel za márami tak sa to podobalo triumfálnemu pochodu.
Rím zanikal. Nebol porazený, roztrhaný, pohltený, ako Hellada, nestretla ho nehoda, s nikým sa nezrazil, nikam sa nezrútil, nedostal infarkt.
Zhnil.
Dal by sa zachrániť, ale miesto aby sa operovalo – dalo sa ópium.
Počujete, čo volajú ruiny na Fóre Romane?
Zdravia nás – Evrópanov.
Tak toto napísal Joachim Fernau v poslednej kapitole knihy Zdraví vás Ceasar v roku 1971.(Cäsar lässt grüßen die Geschichte der Römer).
Poznámka na záver: podobnosť s dnešným stavom západnej civilizácie je čisto náhodná a ja som nechcel nič, naozaj nič ani náznakom naznačiť.
Joachim Fernau (* 11. September 1909 in Bromberg; † 24. November 1988 in Florenz) war ein deutscher Journalist, Kriegsberichterstatter der Waffen-SS, Bestseller-Autor und Kunstsammler. Ein Teil seiner Werke erschien unter dem Pseudonym John Forster.
Joachim Fernau je autorom viac ako 20 kníh, z ktorých väčšina vyšla v 200 000, niekedy dokonca miliónových nákladoch. Knihy u nás vydané: Halelujah (dejiny USA), Ruže pre Apolóna (dejiny antického Grécka), Zraví vás Cézar ( dejiny antického Ríma)